Možno som len decentralizovala svoj život

This is where I start writing beyond language boundaries.
Not everything you read here will be translated.

Či sa mi je vlastne čo čudovať, že som odišla zo Slovenska.

Tá otázka ma občas dobehne v úplne obyčajných momentoch. Nie dramaticky. Nie ako výčitka. Skôr ako tichá poznámka, ktorá sa objaví niekde medzi rannou kávou a otvoreným oknom. A zakaždým si uvedomím, že prekvapenie už dávno nie je správna emócia. Presnejšie slovo je logika.

Neodchádza sa vždy kvôli jednej veľkej udalosti. Častejšie sa odchádza kvôli atmosfére. Kvôli postupnému pocitu, že realita, ktorú si považovala za spoločnú, sa začína rozchádzať do rôznych smerov. Že sa mení jazyk, ktorým sa pomenúva svet. Že sa mení spôsob, akým sa očakáva, že ho budeš chápať.

Diskusia o tom, či je správne hovoriť USA alebo SŠA, môže na prvý pohľad pôsobiť ako detail. Ako akademická hra so skratkami. Lenže symboly majú zvláštnu vlastnosť. Sú ľahšie regulovateľné než myšlienky. A keď sa začne regulovať symbolika, myslenie sa postupne prispôsobí samo. Nie násilím. Návykovo.

Možno ešte zvláštnejšie je sledovať, ako sa pravda stáva predmetom vyjednávania. Rozhovory o tom, či je Zem guľatá, nie sú vtipné. Nie sú ani tragické. Sú vyčerpávajúce. Ako keby realita prestala byť stabilnou pôdou a zmenila sa na projekt, ktorý treba neustále obhajovať. Niektorí ľudia sa z tejto námahy rozhodnú jednoducho vystúpiť. Zvoliť si jednoduchšiu verziu sveta. Nie preto, že by jej verili. Ale preto, že je pohodlnejšia.

Potom sú tu malé rozhodnutia, ktoré sa prezentujú ako technické. Zákaz samoobslužného tankovania. Regulácie, ktoré sa vysvetľujú bezpečnosťou alebo ochranou. Samy o sebe nič dramatické. No keď sa začnú kopiť, vytvárajú pocit, že dospelosť jednotlivca je postupne delegovaná na systém. Že autonómia je síce romantický ideál, ale v praxi trochu nepraktická.

Podobne fascinujúci je bojkot samoobslužných pokladní. Tichý rituál odporu voči svetu, ktorý sa zrýchľuje bez kolektívneho súhlasu. Ako keby stáť dlhšie v rade bolo formou kultúrnej obrany. Ako keby modernitu bolo možné zastaviť tým, že sa rozhodneš ignorovať jej existenciu. Je v tom niečo smutne poetické. A zároveň hlboko symptomatické.

Najsilnejšie momenty zmeny však neprichádzajú s krikom. Prichádzajú s normalizáciou. S okamihom, keď si uvedomíš, že veci, ktoré by ťa ešte pred pár rokmi znepokojili, dnes už nikoho nevzrušujú. Spoločnosť má mimoriadnu schopnosť absorbovať absurditu. Stačí jej na to čas a dostatok únavy.

Možno práve preto som začala uvažovať o decentralizácii. Najprv digitálnej. Potom geografickej. A nakoniec mentálnej. Odísť z krajiny neznamená len presunúť telo. Znamená presunúť rámec, v ktorom existuješ. Rozptýliť svoju prítomnosť tak, aby nebola závislá od jedného systému, jedného algoritmu, jednej definície normality.

Online platformy ma tento proces naučili skôr než politika. Tam sa príspevky strácajú potichu. Profily sa stávajú nedostupnými bez vysvetlenia. Viditeľnosť sa mení na privilegium. Offline realita začína mať zvláštnu ozvenu tejto logiky. Aj tu sa pravidlá menia rýchlejšie, než sa stihne vytvoriť význam.

Preto vznikajú vlastné priestory. Nie z túžby byť výnimočná. Skôr z potreby prestať byť permanentne hosťom. Toto tu pre mňa nie je len platforma. Je to rozhodnutie prestať veriť, že kontinuita je automatická. Je to pokus vytvoriť miesto, kde hlas nemusí prechádzať filtrami cudzieho vlastníctva.

A preto už nebudem prispievať na Medium. Nie z trucu. Nie z dramatického gesta. Jednoducho preto, že niektoré kapitoly sa zatvárajú v momente, keď si uvedomíš, že si schopná napísať vlastnú knihu inde.

Domov sa meanwhile mení na pohyblivý koncept. Prestáva byť bodom na mape a stáva sa sieťou rozhodnutí. Kontakty, spôsoby myslenia, malé rituály každodennosti. Niekedy je to oslobodzujúce. Niekedy melancholické. Väčšinou oboje naraz.

Ľudia, ktorí odchádzajú skôr, bývajú označovaní za precitlivených. Možno však ide len o presnejšie vnímanie tlaku v spoločenskej atmosfére. Ako barometer, ktorý začne klesať ešte predtým, než sa zatiahne obloha. Ich nepokoj nie je hystéria. Je to orientácia.

Svet sa medzitým fragmentuje. Na technologické reality, ideologické reality, súkromné reality. Prežiť v ňom neznamená zostať nehybná. Znamená naučiť sa pohybovať bez straty vlastného jadra. Byť stabilná a zároveň mobilná. Byť prítomná a zároveň nezachytiteľná.

Možno sa teda naozaj nemám čo čudovať.
Možno som len urobila to, čo robí čoraz viac ľudí — decentralizovala som sa.

Najprv online.
Potom geograficky.
A nakoniec v spôsobe, akým si dovolím myslieť.