Každý z nás funguje ako malý narcis

To, čo kedysi vyzeralo ako narcizmus, dnes pôsobí ako normálne fungovanie.

Najjednoduchšie vysvetlenia bývajú tie najlákavejšie, pretože prinášajú okamžité uzavretie a pocit, že veci majú jasnú príčinu aj smer. Myšlienka, že ľudia sa pokazili, že sociálne siete nás zmenili a že všetko je dnes povrchnejšie, hlučnejšie a prázdnejšie než kedysi, funguje práve preto, že umožňuje presunúť problém mimo nás, niekam do technológie alebo do doby, a tým pádom si zachovať predstavu, že existuje cesta späť k niečomu čistejšiemu. Tento rámec však stojí na predpoklade, že medzi človekom a prostredím existuje pevná hranica, ktorú možno obnoviť, no v skutočnosti je táto hranica oveľa priepustnejšia. Ľudia sa zásadne nezmenili, nezmenila sa ich základná štruktúra ani potreby, zmenilo sa prostredie, ktoré tieto potreby zosilňuje, reorganizuje a odmeňuje iným spôsobom než predtým, čím vytvára nový normál, ktorý sa postupne prestáva javiť ako zmena a začína pôsobiť ako prirodzený stav. Narcizmus v najširšom zmysle slova, teda potreba byť videný, uznaný a potvrdený v očiach iných, nebol nikdy výnimkou, ale základnou ľudskou dynamikou, ktorá bola kedysi limitovaná konkrétnym sociálnym prostredím, rolou a dostupnosťou publika. Dnes tieto limity prakticky zmizli nie preto, že by boli vedome odstránené, ale preto, že vznikol systém, ktorý ich prirodzene obchádza, a tak sa táto potreba rozšírila bez toho, aby sa zmenila jej podstata. Každý má dnes prístup k priestoru, v ktorom môže byť videný, a hoci tento priestor nie je veľký v absolútnom zmysle, je dostatočný na to, aby menil spôsob, akým človek premýšľa o sebe, pretože už nejde o výnimočnú situáciu, ale o trvalú možnosť. Človek si postupne zvyká na to, že jeho život má potenciálne publikum, že jeho skúsenosti môžu byť interpretované a že jeho vnútorný svet nie je úplne uzavretý, ale potenciálne otvorený pozornosti. Narcizmus sa tak nestal intenzívnejším, stal sa dostupnejším, presunul sa z výnimočných pozícií do každodenného režimu, kde prestáva byť nápadný a začína fungovať ako jemná úprava perspektívy, ktorá sa postupne normalizuje.

Keď sa pozornosť rozdelí na množstvo fragmentov a prestane byť koncentrovaná, mení sa aj spôsob, akým sa vníma hodnota, pretože to, čo má výhodu, nie je nevyhnutne to, čo je najhlbšie alebo najpresnejšie, ale to, čo je najrýchlejšie uchopiteľné a najľahšie komunikovateľné. V takomto prostredí sa človek prirodzene učí prezentovať to, čo sa dá pochopiť bez námahy, čo sa dá zaradiť bez kontextu a čo sa dá zapamätať v jednoduchej forme, pričom tento proces neprebieha ako vedomé rozhodnutie manipulovať obraz o sebe, ale ako postupná adaptácia na systém, ktorý odmeňuje čitateľnosť viac než komplexnosť. V praxi to vyzerá nenápadne, napríklad v momente, keď človek napíše vetu a ešte pred jej zverejnením ju mierne upraví, aby bola jasnejšia alebo kratšia, nie preto, že by chcel niečo skresliť, ale preto, že chce byť pochopený. Tento drobný zásah sám o sebe nič nemení, no jeho opakovanie postupne posúva hranicu toho, čo sa považuje za prirodzené, a tým mení aj samotnú štruktúru komunikácie. Internet netrestá nepravdu tak často, ako trestá nečitateľnosť, čo znamená, že človek sa nezačína zjednodušovať preto, že by bol povrchný, ale preto, že chce byť vnímateľný, a práve v tomto procese sa niektoré vrstvy reality prirodzene strácajú, nie ako dôsledok klamstva, ale ako dôsledok selekcie.

Zásadnejší posun sa však odohráva na úrovni myslenia, nie len komunikácie, pretože publikum sa postupne presúva zvonka dovnútra a stáva sa súčasťou samotného vnímania. Človek už nepotrebuje reálnych divákov, aby cítil, že je pozorovaný, stačí, že si predstavu publika internalizuje a začne ju používať ako referenčný rámec pre vlastné prežívanie. Vzniká vnútorný divák, ktorý nemá konkrétnu podobu, ale ovplyvňuje spôsob, akým človek prežíva realitu, pretože každá situácia sa začína vnímať nielen ako skúsenosť, ale aj ako niečo, čo by mohlo byť zachytené, pomenované a interpretované. Tento posun sa môže prejaviť v drobných momentoch, napríklad keď človek stojí pri okne a pozerá von a na sekundu si uvedomí, ako by tá scéna vyzerala zvonka, keby ju niekto videl alebo zachytil, pričom tento moment okamžite zmizne, no zanechá po sebe jemnú stopu v spôsobe, akým bol prežitý. Takto sa realita nezačína len diať, ale zároveň sa začína mierne inscenovať, nie vedome ani ako lož, ale ako jemné prispôsobenie sa možnosti, že by mohla byť videná. Najväčší posun internetu nebol v tom, že nám dal publikum, ale v tom, že ho presunul do našej hlavy, čím zmenil samotnú štruktúru pozornosti a prítomnosti.

V tomto prostredí sa mení aj to, čo považujeme za autenticitu, pretože autenticita, ktorá mala byť protiváhou povrchnosti, sa stáva súčasťou systému, ktorý ju začína formovať. Ľudia sa postupne učia jazyk autenticity, rozumejú jej rytmu, jej hraniciam a tomu, ako má vyzerať, aby bola pochopená a prijatá, pričom nejde o vedomé klamstvo, ale o prirodzený dôsledok toho, že všetko, čo sa dá komunikovať, sa začne aj upravovať. Autenticita sa tak posúva zo stavu do techniky, z niečoho spontánneho na niečo, čo sa dá použiť a udržať v určitej forme bez toho, aby stratilo svoju funkciu, čím vzniká paradox, v ktorom sú ľudia otvorenejší než kedykoľvek predtým, no zároveň je táto otvorenosť čoraz viac kurátorovaná. Autenticita sa nezachránila, len sa naučila svietiť, a tým sa stala kompatibilnou s prostredím, ktoré odmeňuje jej čitateľnú verziu.

Podobný proces možno sledovať aj na úrovni emócií, ktoré prestávajú byť výlučne vnútornou skúsenosťou a získavajú aj komunikačný rozmer, pretože človek neprežíva len samotný pocit, ale zároveň vníma, ako by ho vedel pomenovať a sprostredkovať. Tento proces je často taký rýchly, že si ho človek ani neuvedomí, pretože pocit a jeho interpretácia sa prekrývajú, pričom časť pozornosti zostáva v prežívaní a časť sa presúva do jeho formovania. Niektoré emócie sa tým zvýraznia, pretože sú čitateľné, iné sa zjednodušia a niektoré sa úplne stratia, pretože sa nedajú dobre komunikovať, čím sa prežívanie stáva filtrovaným bez toho, aby bolo nutne nepravdivé. Niektoré emócie už necítime ako čistú skúsenosť, ale aj ako materiál, ktorý má potenciál byť spracovaný a zdieľaný, čo mení jeho charakter.

Zraniteľnosť sa v tomto kontexte mení z rizika na signál, ktorý komunikuje citlivosť, vedomosť o sebe a schopnosť reflexie, a keď je tento signál odmeňovaný, vzniká tendencia ho formovať, nie v zmysle manipulácie, ale v zmysle výberu, načasovania a formy. Človek sa tak postupne učí, aká zraniteľnosť je čitateľná a aká rezonuje, čím sa aj táto oblasť stáva súčasťou širšieho systému, ktorý formuje spôsob, akým sa veci ukazujú.

Identita sa týmto procesom mení na projekt, ktorý sa priebežne ladí a upravuje, pričom človek si začne všímať, čo pôsobí koherentne a čo nie, čo ladí s jeho obrazom a čo ho narúša, a z týchto drobných úprav vzniká druhá vrstva identity, ktorá sleduje a formuje tú prvú. Ide o jemný manažment obrazu, ktorý nie je agresívny ani explicitný, no postupne vytvára rozdiel medzi tým, kým človek je, a tým, ako o sebe hovorí. Tento rozdiel sa prehlbuje najmä preto, že naratív je rýchlejší než charakter, a prostredie, ktoré odmeňuje rýchlosť, prirodzene zvýhodňuje naratív pred procesom, ktorý si vyžaduje čas a kontinuitu.

Podobný posun sa prejavuje aj na úrovni morálky, ktorá sa z otázky konania presúva aj do oblasti komunikácie, pretože nejde len o to, čo človek robí, ale aj o to, ako o tom hovorí, aký jazyk používa a akým spôsobom sa pozicionuje. Morálne postoje sa stávajú viditeľnými a komunikovateľnými, čo znamená, že sa dajú optimalizovať, čím sa mení ich funkcia v sociálnom priestore. V tomto kontexte sa mení aj význam súkromia, ktoré prestáva byť samozrejmou hodnotou a začína sa javiť ako nevyužitý potenciál, pretože to, čo nie je zdieľané, nie je viditeľné, a to, čo nie je viditeľné, pôsobí menej reálne.

Tieto zmeny majú svoje náklady, no tie neprichádzajú náhle ani dramaticky, ale ako postupný posun v tom, kam smeruje pozornosť a energia. Viac času sa venuje tomu, ako veci vyzerajú, než tomu, čo sú, viac energie ide do toho, ako sú pochopené, než do toho, či sú pravdivé, a viac pozornosti sa presúva k obrazu než k samotnej skúsenosti. Práve preto sú tieto náklady ťažko identifikovateľné, pretože sú rozložené v čase a postupne sa stávajú normou.

Najdôležitejšie rozlíšenie však zostáva v tom, že nejde o problém jednotlivcov, ale o vlastnosť prostredia, ktoré systematicky odmeňuje sebaprezentáciu, čitateľnosť a viditeľnosť. Keď sa takéto správanie odmeňuje dostatočne dlho, prestáva byť voľbou a stáva sa defaultom, pričom narcizmus sa neprejavuje ako extrém, ale ako jemná vrstva, ktorá sa rozptýlila v každodennom fungovaní. Najväčší trik tohto prostredia je, že nevyzerá ako problém, ale ako normálny život, a práve preto je tak ťažké ho zachytiť. Narcizmus sa nestal chybou, stal sa infraštruktúrou.