Mañana ma naučilo viac než som čakala

Nie som iná. Len už nerobím veci spôsobom, ktorý ma vyčerpáva.

Nemyslela som si, že sa zmením takto, lebo som si vždy predstavovala, že zmena má nejaký tvar, že ju vieš zachytiť, pomenovať, že má moment, ku ktorému sa vieš vrátiť a povedať si, že presne tam sa niečo zlomilo, že odvtedy si iná, že si sa rozhodla, že si niečo pochopila alebo prehodnotila, lenže toto také nebolo a čím viac nad tým premýšľam, tým menej mám pocit, že by som sa vlastne zmenila, skôr mám pocit, že som sa ocitla v prostredí, kde veci, ktoré som robila vždy, prestali pôsobiť zvláštne, a tým pádom prestali byť viditeľné aj pre mňa, lebo keď niečo prestane vyčnievať, prestaneš to vnímať ako vlastnosť, začneš to brať ako normál.

Na začiatku to nevyzeralo ako nič zásadné, skôr ako malé posuny, ktoré by si vedela úplne ľahko prehliadnuť, menej som sa ponáhľala, menej som mala potrebu veci okamžite uzatvárať, menej som riešila, či som niečo stihla alebo nestihla, a toto sú presne tie veci, ktoré si vieš vysvetliť hocijako, že máš pokojnejšie obdobie, že si menej zaťažená, že sa nič nedeje, lenže potom si začneš všímať, že to nie je obdobie, že to nie je náhoda, že to je nový základ, nový pocit, z ktorého funguješ, a vtedy sa to začne lámať, lebo si uvedomíš, že sa nemení to, čo robíš, ale to, ako to robíš, ako pri tom myslíš, ako sa pri tom cítiš.

Na Slovensku som mala v sebe niečo, čo som dlho nevedela pomenovať, lebo to nebolo dosť silné na to, aby to bol problém, ale bolo to dosť prítomné na to, aby to ovplyvňovalo všetko ostatné, taká jemná nervozita, nie stres, nie úzkosť, skôr taká neustála pripravenosť, že by som mala niečo riešiť, niečo dokončiť, niečo uzavrieť, ako keby bol v pozadí stále tichý tlak, ktorý ťa drží v pohybe, aj keď vlastne nevieš presne kam, a časom si na to zvykneš tak veľmi, že to začneš brať ako súčasť seba, ako keby to bolo tvoje nastavenie, nie niečo, čo vzniklo tým, kde si.

A práve preto si to nevšimneš, kým to nezmizne, lebo to nezmizne dramaticky, nezmizne to tak, že by si si povedala „teraz som pokojná“, skôr jedného dňa sedíš, nič špeciálne sa nedeje, pozeráš sa okolo seba alebo len tak existuješ, a uvedomíš si, že máš v hlave ticho, ktoré si tam predtým nepamätáš, ale nevieš odkedy tam je, nevieš, kedy presne sa to stalo, len vieš, že niečo, čo si považovala za normálne, tam už nie je, a v tom momente si uvedomíš, že to nikdy nebola tvoja podstata, len prostredie, ktoré si si osvojila.

Jedna z prvých vecí, na ktorých som si to začala všímať, bolo „mañana“, nie ako slovo, ale ako spôsob fungovania, lebo slovo som poznala, vedela som ho preložiť, ale nechápala som, čo znamená v realite, a zo začiatku mi to prišlo strašne zvláštne, až trochu iritujúce, lebo v mojom systéme dávalo zmysel robiť veci hneď, uzatvárať, riešiť, posúvať sa ďalej, a keď niekto povedal „zajtra“, mala som pocit, že sa niečo zastavuje, že sa to spomaľuje zbytočne, že to nedáva logiku.

Pamätám si úplne obyčajnú situáciu, nič veľké, riešila som jednu vec, ktorú by som doma spravila za desať minút, a odpoveď bola, že to spravíme zajtra, a ja som mala v hlave automaticky „prečo zajtra, keď to vieme teraz“, lenže ten zajtra prišiel, vec sa spravila, nič sa nepokazilo, nič sa neposunulo do chaosu, nič sa nerozpadlo, a toto sa začalo opakovať, znova a znova, až kým som si neuvedomila, že možno problém nie je v tom, že oni veci odkladajú, ale v tom, že ja mám potrebu ich tlačiť.

A tým sa začne meniť tvoj vzťah k času, lebo dovtedy bol pre mňa čas niečo, čo treba riadiť, rozdeliť, naplánovať, využiť, mala som pocit, že ak to nerobím dobre, robím chybu, že by som mohla robiť viac, rýchlejšie, lepšie, že by som mala byť efektívnejšia, a tento pocit bol tak prirodzený, že som ho nikdy nespochybňovala, lenže keď sa ocitneš v prostredí, kde veci fungujú aj bez tohto tlaku, začne sa meniť to, ako čas vnímaš.

Prestane byť niečo, čo naháňaš, prestane byť niečo, čo musíš vyplniť, prestane byť niečo, čo ťa tlačí dopredu, skôr sa stane niečím, v čom si, niečím, čo plynie bez toho, aby si to musela neustále riadiť, a tým pádom sa zmení aj to, ako vyzerá deň, lebo deň prestane byť rozdelený na bloky, ktoré musíš uzatvoriť, prestane mať ostré prechody medzi tým, čo robíš, veci na seba nadväzujú, niekedy sa natiahnu, niekedy sa presunú, a nič z toho nepôsobí ako chyba.

A toto celé sa začne diať skôr v tele než v hlave, čo je asi najpresnejší dôkaz toho, že to nie je naučené, lebo hlava by to riešila, analyzovala, spochybňovala, ale telo reaguje priamo, ja som bola bosonôžka od malička, doma to bolo úplne normálne, chodila som bosá bez toho, aby som nad tým premýšľala, lenže vždy tam bol taký jemný podtón, že to nie je úplne štandard, že je to niečo, čo si možno niekto všimne, tu nie, tu je to úplne neutrálne, nikto to nerieši, nikto na to nereaguje, nikto sa na teba nepozerá, a práve v tomto momente si uvedomíš, že si sa nič nenaučila, že si sa neprispôsobila, len si prestala byť opravovaná.

A keď prestaneš byť opravovaná, začne miznúť aj veľa vecí, ktoré si si ani neuvedomovala, napríklad to, ako sa sleduješ, ako riešiš, či robíš veci správne, ako kontroluješ detaily, ktoré vlastne nič nemenia, ako sa prispôsobuješ pohľadu, ktorý si ani nevieš presne definovať, len ho cítiš, a zrazu to tam nie je, nie preto, že by si sa rozhodla, ale preto, že to nemá čo spúšťať.

To isté sa stane s kontrolou všeobecne, lebo doma pre mňa znamenala bezpečie, znamenala, že mám veci pod kontrolou, že viem, čo robím, že som zodpovedná, a ono to nie je zlé, tento systém funguje, lenže keď sa dostaneš do prostredia, kde veci fungujú aj bez toho, aby si ich držala pevne, začneš si všímať, koľko energie ťa stojí ich neustále kontrolovať, koľko vecí riešiš automaticky, aj keď by si nemusela, koľko napätia si vytváraš sama tým, že sa snažíš držať niečo, čo sa vie hýbať aj bez teba.

A potom to začne odpadávať, nie naraz, nie dramaticky, len postupne zistíš, že menej zasahuješ, menej tlačíš, menej sa snažíš veci riadiť, a namiesto toho sa objaví dôvera, nie ako nejaký mindset, ktorý si si osvojila, ale ako vedľajší efekt toho, že vidíš, že veci fungujú aj bez teba, že sa dejú, že sa hýbu, že nemusia byť dokonalé, aby sa posunuli.

A s tým sa zmení aj to, ako vnímaš deň, prestaneš ho merať podľa toho, čo si stihla, prestaneš mať ten pocit, že má hodnotu len vtedy, keď má výsledok, napríklad som mala deň, kedy som išla len von, bola som na slnku, chodila som bosá, nič som neriešila, nič som neuzatvorila, a aj tak som večer nemala pocit, že som premárnila čas, skôr naopak, že to bolo dosť, že to bolo plné, aj keď by som to predtým nevedela nazvať produktívnym.

A niekde v tomto celom sa stane ešte jedna vec, ktorá je asi najtichšia zo všetkých, prestaneš mať potrebu definovať sa, prestaneš riešiť, čo presne si, ako sa máš opísať, či niečo reprezentuješ, či by si mala niečo držať alebo vysvetľovať, zrazu to nie je dôležité, nie preto, že by si stratila identitu, ale preto, že ju nemusíš riešiť, lebo ju nežiješ proti niečomu.

Nie je tam konflikt, nie je tam snaha zapadnúť, nie je tam potreba sa prispôsobovať, je tam len absencia trenia, a práve táto absencia robí všetko jednoduchšie, prirodzenejšie, menej náročné, lebo keď nič nekladie odpor, nemusíš vynakladať energiu na jeho prekonávanie.

A možno práve toto je pointa, nie že som sa zmenila, nie že som si zobrala niečo zo Slovenska a zmiešala to so Španielskom, ale že som prestala fungovať proti sebe, lebo som sa ocitla v prostredí, kde veľa vecí, ktoré som robila vždy, prestalo byť zvláštne, a keď niečo prestane byť zvláštne, prestaneš si to všímať, a keď si to prestaneš všímať, začneš to jednoducho žiť, bez potreby to pomenovať, bez potreby to kontrolovať, bez potreby to vysvetľovať.