Nie sme v pohode. Len sme presvedčivé.

Naučili sme sa pôsobiť tak presvedčivo, že to funguje — pre ľudí okolo nás, pre naše vzťahy, pre náš život — a postupne aj pre nás samotné, až sa z toho stane verzia reality, ktorá je síce stabilná, ale nie úplne pravdivá.

Nie som si úplne istá, kedy presne sa z vety „som v pohode“ stala skôr reakcia než odpoveď, ale čím viac sa pozerám okolo seba, tým viac mám pocit, že ju veľa žien nepoužíva preto, aby niečo vysvetlila, ale skôr preto, aby nič nemusela vysvetľovať, aby sa veci nemuseli zastaviť, aby sa nemuselo ísť hlbšie v momentoch, keď na to nie je energia alebo priestor, a nie preto, že by to bola vedomá lož, skôr taký tichý kompromis medzi tým, čo cítime, a tým, čo je praktické povedať, aby deň mohol pokračovať bez zbytočných komplikácií, a úprimne, veľakrát si ani nevšimneme, že to robíme, lebo to nie je rozhodnutie, ale zvyk, ktorý vzniká z množstva malých situácií, kde sa ukáže, že je jednoduchšie veci nezdržiavať.

Zvonku to pritom vyzerá úplne v poriadku, možno až ideálne, lebo komunikácia plynie, reakcie dávajú zmysel, vzťahy sa nerozpadávajú a nič nepôsobí ako problém, ktorý by bolo treba riešiť, lenže práve v tom je to celé trochu zvláštne, že to, čo zvonku vyzerá ako stabilita, nemusí byť stabilita v tom skutočnom zmysle, ale skôr schopnosť udržať veci pokope tak, aby sa nerozsypali navonok, aj keď vo vnútri nie sú úplne spracované, a toto sa nedeje dramaticky, nedeje sa to naraz, skôr sa to skladá z malých rozhodnutí, ktoré robíme automaticky, napríklad keď si otvoríme správu a cítime presne, čo by sme chceli napísať, ale aj tak to preformulujeme, zjemníme alebo úplne prepíšeme, lebo vieme, že takto to bude jednoduchšie, menej konfliktné, viac prijateľné, a ten rozdiel medzi tým, čo vznikne spontánne, a tým, čo nakoniec odošleme, je možno oveľa väčší, než si pripúšťame.

Mám pocit, že sme sa ako ženy postupne naučili veľmi presne cítiť, kde je hranica medzi tým, čo ešte môže ísť von a čo už nie, medzi tým, čo je úprimné a čo by už mohlo pôsobiť príliš, a že tento cit je až nepríjemne presný, lebo vďaka nemu vieme reagovať tak, aby všetko dávalo zmysel, aby nič nevyčnievalo, aby sme boli čitateľné a prijateľné, a zároveň tým predchádzame množstvu konfliktov alebo nedorozumení, čo je vlastne výhoda, lebo veci sa nezhoršujú, neeskalujú, držia sa v línii, a práve preto to celé pôsobí ako niečo, čo je správne robiť, ako niečo, čo nám pomáha fungovať lepšie, lenže čím viac to robíme, tým menej si všímame, že veľká časť toho, čo ukazujeme, je už vlastne filtrovaná verzia, ktorá nevzniká náhodne, ale veľmi konkrétnym procesom výberu, úpravy a kontroly, ktorý sa postupne stane tak prirodzený, že ho prestaneme vnímať ako niečo oddelené od nás.

Digitálny priestor tento proces ešte zosilnil spôsobom, ktorý je taký nenápadný, až sa zdá byť normálny, lebo zrazu existuje priestor medzi tým, čo cítime, a tým, čo povieme, priestor, v ktorom sa dá všetko premyslieť, preformulovať, zjemniť, upraviť do podoby, ktorá pôsobí pokojnejšie a rozumnejšie, a tým pádom aj bezpečnejšie, a nie je na tom nič zlé, skôr naopak, je to výhoda, ktorú prirodzene využívame, lebo nám umožňuje byť presnejšie, menej impulzívne, viac „v pohode“, lenže čím viac času trávime v prostredí, kde vieme mať nad sebou takúto kontrolu, tým menej tolerujeme momenty, kde to nejde, kde reakcia príde skôr než filtrácia, kde emócia predbehne štruktúru a kde nie sme úplne uhladené, a tieto momenty potom nezačnú pôsobiť ako súčasť reality, ale skôr ako niečo, čo by sme mali opraviť.

A možno práve tam sa to celé začína nenápadne lámať, lebo prestaneme rozlišovať medzi tým, čo je skutočne neprimerané, a tým, čo je len neuhladené, a namiesto toho, aby sme tie momenty prežili, ich začneme upravovať ešte skôr, než sa stihnú naplno stať.

A tak sa táto kontrola pomaly presúva aj mimo obrazovku, nie ako vedomé rozhodnutie, ale skôr ako zvyk, ktorý sa prenáša, lebo keď si zvykneme byť pokojnejšie, premyslenejšie a menej impulzívne online, začne nám dávať zmysel byť také aj offline, a znie to ako niečo pozitívne, lenže v praxi to často znamená, že reagujeme skôr správne než pravdivo, že vieme presne, čo by sa malo povedať, ale menej vnímame, čo by sme povedať chceli, a tento rozdiel nie je hneď viditeľný, skôr sa objavuje ako jemný nesúlad, ktorý sa dá veľmi dlho ignorovať, lebo nič sa kvôli nemu nerozpadne.

Zvonku potom veľa žien pôsobí pokojne, vyrovnane a stabilne, čo je presne obraz, ktorý je dnes považovaný za ideálny, lenže čoraz viac sa zdá, že tento pokoj nie je vždy výsledkom toho, že veci sú vyriešené alebo prijaté, ale skôr rozhodnutím ich neotvárať, lebo ich otvorenie by narušilo to, čo funguje, a možno aj preto si to veľakrát samy pred sebou neprekladáme ako problém, skôr ako niečo, čo sa momentálne nehodí riešiť, a je zaujímavé, že pokoj a ticho vyzerajú zvonku úplne rovnako, aj keď ich význam je úplne iný.

Čím viac sa veci filtrujú, tým menej sa prežívajú, a toto je možno jedna z tých vecí, ktoré si uvedomíme až v momente, keď sa konečne zastavíme a zistíme, že vlastne nevieme presne pomenovať, čo cítime, len že niečo nie je úplne v poriadku, ale nemá to jasný tvar, lebo sme si od toho postupne vytvorili odstup, a ten odstup sa nezdá byť dramatický, len je dostatočný na to, aby sme už necítili veci tak priamo.

A práve tu sa objavuje únava, ktorá je zvláštna tým, že nemá jasný dôvod, lebo neprichádza z chaosu ani zo zlyhania, ale z toho, že všetko funguje, že dni idú za sebou, komunikácia dáva zmysel, vzťahy držia a nič si nepýta urgentnú pozornosť, lenže práve preto nie je dôvod zastaviť sa, a tak sa ide ďalej, a tá únava sa nehromadí z toho, že niečo nezvládame, ale z toho, že zvládame príliš dlho bez toho, aby sme prestali, čo je možno ten typ vyčerpania, ktorý je najťažšie pomenovať.

Online to pritom vôbec nie je vidieť, lebo digitálna verzia nás ukazuje len výsledok, ukazuje pokoj, stabilitu, konzistentnosť, ale neukazuje proces, neukazuje prepísané správy, neukazuje zadržané reakcie, neukazuje množstvo energie, ktoré stojí za tým, aby všetko pôsobilo tak čisto, a práve táto neviditeľnosť vytvára ilúziu, že takto to má byť.

A možno najpresnejšie by sa to dalo povedať tak, že nie sme v pohode, len sme sa naučili byť presvedčivé.

Možno najzaujímavejšie na tom celom je, že to nepôsobí ako neautenticita, skôr naopak, pôsobí to autenticky, len nie surovo, je to verzia autenticity, ktorá je optimalizovaná, ktorá je presne dávkovaná tak, aby bola stále čitateľná, stále prijateľná a stále funkčná, a práve preto je tak presvedčivá, lebo nevzniká ako lož, ale ako upravená verzia pravdy, ktorá lepšie zapadá do prostredia, v ktorom existujeme, a možno aj preto sa jej tak ťažko vzdávame, lebo nám reálne pomáha fungovať.

A možno práve v tom je ten najväčší posun, že problém nie je v tom, že sa prispôsobujeme, ale v tom, že sa to stalo normou, že filtrácia sa deje automaticky, že kontrola je default a nie nástroj, a že verzia, ktorú ukazujeme, je často stabilnejšia než tá, ktorú skutočne prežívame, čo vytvára zvláštny typ napätia, ktoré nie je dosť silné na to, aby nás zastavilo, ale dosť prítomné na to, aby nás postupne unavovalo.

A tento rozdiel nevzniká naraz, skôr rastie potichu, ako séria malých posunov, ktoré samy o sebe dávajú zmysel, ale spolu vytvoria niečo, čo už nie je úplne zanedbateľné, a možno práve preto si ho veľa žien uvedomí až v momente, keď už nedáva úplne pokojný pocit, aj keď navonok všetko stále vyzerá v poriadku.

A možno najnepríjemnejšie na tom celom nie je to, že to robíme, ale to, že si na to zvykáme, že si zvykáme na verziu seba, ktorá funguje lepšie navonok než vo vnútri, že si zvykáme na to, že reakcie sú správne aj keď nie vždy pravdivé, a že si zvykáme na to, že to, čo vyzerá ako pokoj, je niekedy len veľmi dobre udržiavané ticho, a možno práve preto to ani nevyzerá ako problém.