Slovenský štokholmský syndróm

Keď novinári pustia Ficovi jeho vlastné slová, kult vodcu nespochybní Fica. Spochybní video, kontext, novinára a napokon aj vlastnú pamäť.

Niekedy sa pozerám na Slovensko ako na ženu, ktorá sa už tak dlho ospravedlňuje za správanie muža, ktorého miluje, až zabudla, že kedysi mala vlastný hlas.

Nie celé Slovensko. Nechcem byť nespravodlivá ku krajine, z ktorej pochádzam, hoci ma dokáže privádzať do zúrivosti. Stále tam žijú ľudia, ktorí si vedia položiť nepríjemnú otázku aj vtedy, keď odpoveď ohrozuje ich vlastný názor. Ľudia, ktorí dokážu povedať: volila som ho, ale toto je zlé. Verila som mu, no tu klamal. Bránila som ho, ale toto už obhájiť nedokážem.

Mýlila som sa.

Tieto dve slová sú možno najťažšou vetou v slovenskej politike. Nie preto, že by omyl bol hanbou. Hanbou je skôr to, čo sme ochotní urobiť, aby sme si ho nemuseli priznať. Koľko skutočnosti dokážeme pokriviť, koľkých ľudí označíme za nepriateľov a koľko dôkazov odhodíme len preto, aby náš starý obraz sveta zostal visieť rovno na stene.

A potom je tu to druhé Slovensko. To, ktoré už nevolí Roberta Fica ako politika, ale verí v Kim Som Fica ako v postavu národnej mytológie. Nie preto, že by Slovensko bolo Severnou Kóreou. Nie je. Práve preto môžeme Fica kritizovať, protestovať proti nemu a vo voľbách ho poslať preč. Kim Som Fico nie je pomenovanie štátneho zriadenia. Je to karikatúra vzťahu, v ktorom časť verejnosti prestala na demokraticky zvoleného politika uplatňovať demokratické meradlá.

V tomto vzťahu sa vodca nemýli. Každé jeho zlyhanie iba dokazuje, ako veľmi mu všetci ubližujú. Nemusí odpovedať na otázku, pretože už samotná otázka sa dá vyhlásiť za útok na štát. Kritika sa zmení na cudzie sprisahanie, podozrenie na dôkaz prenasledovania a novinár, ktorý porovná dve Ficove protichodné vyjadrenia, na zapredanca plateného zo zahraničia. Fico už nie je človekom, ktorému sme na určitý čas zverili verejnú moc. Je otcom, ochrancom a večnou obeťou zároveň. Jeho najoddanejší voliči preto nevystupujú ako občania kontrolujúci politika, ale ako jeho citová ochranka.

Najzvláštnejšie je, že novinári často nemusia Roberta Fica vôbec interpretovať. Nemusia mu vkladať do úst cudzie názory ani skladať komplikované teórie. Stačí, keď pustia Roberta Fica spred desiatich rokov a potom Roberta Fica dneška.

V roku 2014 povedal: „Moja vláda, či prvá alebo druhá, nikdy nezvyšovala DPH. A nikdy zvyšovať nebude.“ Od januára 2025 je základná sadzba DPH na Slovensku namiesto dvadsiatich percent dvadsaťtri percent, a to v dôsledku konsolidačných opatrení prijatých jeho štvrtou vládou. Jeho stará veta nebola vytrhnutá z kontextu, nebola sfalšovaná umelou inteligenciou a nevymyslela ju americká ambasáda. Povedal ju on a neskôr urobil presný opak.

Politik môže zmeniť názor. Podmienky sa menia, prichádzajú krízy a človek nesúci zodpovednosť niekedy musí urobiť niečo, čo kedysi odmietal. Problémom teda nie je samotná zmena postoja. Problémom je, že slovo nikdy bolo v čase politickej výhodnosti predávané ako pevná zásada, no po jeho porušení sa od verejnosti očakáva, že sa nebude pýtať, čo sa zmenilo a prečo by mala ďalšiemu kategorickému sľubu veriť.

Kim Som Ficovec však túto otázku väčšinou nepoloží Ficovi. Položí ju novinárovi. Prečo to vyťahujete práve teraz? Prečo nepíšete o Matovičovi? Prečo nepíšete o Amerike? Prečo útočíte na Slovensko? A tak sa z jednoduchej časovej osi — povedal nikdy, potom to urobil — stane ďalší údajný útok protislovenských síl.

Podobne to bolo s obrannou dohodou so Spojenými štátmi. Smer ju pred voľbami označoval za nebezpečnú, vlastizradnú a sľuboval jej zrušenie. Robert Fico však už v januári 2022 verejne hovoril, že dohoda zabezpečí Američanom prístup minimálne na desať rokov. Desaťročná počiatočná platnosť teda nebola utajenou pascou, ktorú by Smer objavil až po nástupe k moci. Bola súčasťou zverejneného textu a Fico o nej vedel v čase, keď ľudí presviedčal, že jeho vláda dohodu zruší. Po voľbách z nej však neodišla a z údajnej zrady Slovenska sa stal nepríjemný záväzok, za ktorý vraj zodpovedajú iba predchodcovia.

Aj tu sa dá povedať, že realita po prevzatí moci býva zložitejšia než opozičný míting. Lenže potom má politik priznať, že mobilizoval ľudí témou, ktorú nemohol vyriešiť spôsobom, aký im sľuboval. Nemôže najskôr zmluvu používať ako dôkaz vlastizrady a neskôr sa tváriť, že jediným problémom je jej nevypovedateľnosť, o ktorej dávno vedel. Keď sa pôvodný sľub pripomenie, klamárom sa však opäť nestáva Fico. Za manipulátora je označené médium, ktoré pustilo záznam jeho vlastných slov.

To je podstata kultu. Vodca nemusí dokonale prepísať minulosť. Stačí, ak svojich ľudí presvedčí, že ktokoľvek minulosť pripomína, robí to so zlým úmyslom. Postupne prestáva byť dôležité, čo bolo povedané a čo sa naozaj stalo. Dôležité je iba to, kto o tom hovorí.

Rovnaký mechanizmus vidíme pri protestoch. Keď bol Fico v opozícii, protest označoval za uplatňovanie základných ľudských práv a vyzýval médiá, aby ho nespochybňovali. V októbri 2021 ohlasoval protivládne demonštrácie a vyhlásil, že nastane jeseň petícií, protestov a rastúcej nenávisti voči vtedajšej vláde. Protest bol legitímnym nástrojom ľudu, pretože ho organizoval Smer.

Keď však začali desaťtisíce ľudí protestovať proti Ficovej vláde, z rovnakého občianskeho práva sa postupne stal pripravovaný majdan, zahraničná operácia a údajný pokus o štátny prevrat. V januári 2025 Fico tvrdil, že štátne orgány disponujú konkrétnymi informáciami o príprave násilného zvrátenia mocenských pomerov. O rok neskôr polícia stále preverovala podozrenia, neoznámila obvinenie konkrétnych organizátorov prevratu a ľudí, ktorých vládni predstavitelia spájali s jeho prípravou, podľa zistení Aktualít ani nevypočula.

Keby progresívny premiér oznámil, že tajná služba odhalila Ficov pripravovaný prevrat, zvolal bezpečnostnú radu a začal hovoriť o zahraničných agentoch, no po roku by neboli známe žiadne obvinenia a údajných pučistov by polícia ani nevypočula, Ficove médiá by z toho žili celé volebné obdobie. Hovorili by o zneužití tajnej služby, policajnom štáte a totalitných praktikách. V takom prípade by mali plné právo požadovať vysvetlenie. Keď však rovnaké veľké slová bez viditeľného výsledku používa ich človek, zrazu je vraj iba zodpovedným premiérom, ktorý pracuje s utajenými informáciami.

Nerovnaký meter nie je vedľajšou chybou tohto systému. Nerovnaký meter je jeho základným pravidlom. Protest je demokratické právo, pokiaľ ho organizujeme my. Keď protestujete vy, niekto vás pravdepodobne riadi. Skrátené legislatívne konanie je pohŕdaním demokraciou, pokiaľ ním presadzuje zákony protivník. Keď ho používa naša vláda, situácia si údajne vyžaduje rýchlosť.

Za prvých sedem mesiacov štvrtej Ficovej vlády prešlo skráteným legislatívnym konaním dvadsaťpäť zo štyridsiatich dvoch schválených zákonov, teda takmer šesťdesiat percent. Bolo to viac než počas prvých pandemických mesiacov Matovičovej a Hegerovej vlády, keď sa zrýchlený režim aspoň pri časti zákonov opieral o bezprecedentnú zdravotnú krízu. Počas tretej Ficovej vlády pritom týmto spôsobom prešlo necelých šesť percent zákonov. Metóda, ktorá bola pri iných dôkazom chaosu a obchádzania diskusie, sa po návrate Smeru stala bežným spôsobom vládnutia.

Azda najčistejšie sa tento systém ukázal pri štátnych oslavách. Robert Fico ešte ako opozičný politik označoval uzavreté štátne podujatia za nedemokratické a vyčítal vtedajším predstaviteľom, že organizujú galavečery za verejné peniaze, aby sa nemuseli pozrieť občanom do tváre. V júli 2026 však jeho vláda usporiadala cyrilo-metodské oslavy na Devíne bez účasti verejnosti, len pre približne tristo pozvaných hostí. Náklady podľa vtedy zverejnených zmlúv presiahli tristo dvadsaťtisíc eur a bežní ľudia mohli program sledovať iba v televízii.

Keby také podujatie organizovala vláda, proti ktorej Fico stál v opozícii, počúvali by sme o papalášizme, pohŕdaní národom a odtrhnutých elitách. Keď ho organizuje jeho vlastný úrad vlády, zrazu ide o dôstojnú oslavu štátnosti, ktorú neprajníci úmyselne očierňujú. Samotný čin sa nezmenil. Zmenilo sa iba meno človeka sediaceho v prvom rade.

Práve toto je dôležitejšie než jednotlivé nedodržané sľuby. Fico roky vychováva časť verejnosti k presvedčeniu, že pravidlá nemajú univerzálnu platnosť. Nezáleží na tom, čo bolo urobené. Záleží na tom, kto to urobil. Keď zákony urýchľuje protivník, ničí demokraciu. Keď ich urýchľuje Fico, efektívne vládne. Keď protestuje Smer, ozýva sa ľud. Keď protestujú občania proti Smeru, pripravuje sa prevrat. Keď iná vláda uzavrie štátne oslavy pred verejnosťou, bojí sa ľudí. Keď to urobí Ficova vláda, chráni dôstojnosť podujatia.

Vidím to zakaždým, keď investigatívni novinári zverejnia ďalšie zistenie. Pod svojou prácou majú meno. Mesiace prechádzajú dokumenty, telefonujú, porovnávajú výpovede, overujú dátumy, čítajú zmluvy a hľadajú vlastnícke prepojenia. Riskujú, že sa pomýlia pred celou krajinou, pretože poctivá novinárčina nie je prísľub neomylnosti. Je to ochota ukázať, ako človek k svojmu zisteniu prišiel, a niesť zaň zodpovednosť.

Pre Kim Som Ficovcov je to však často prd platné. Môžete pred nich položiť dokument s pečiatkou, mená, sumy, časovú os aj záznam, na ktorom Fico vlastnými ústami hovorí presný opak toho, čo tvrdí dnes. Oni vytiahnu obrázok zo stránky, ktorej autora nikto nepozná, fotografiu vygenerovanú tak nešikovne, že človeku na nej rastie šiesty prst, alebo status bez jediného zdroja, zato s tromi výkričníkmi a slovenskou vlajkou. A povedia vám, že práve toto je pravda, ktorú pred nami médiá skrývajú.

Nie preto, že by bol takýto status presvedčivejší než novinárske zistenie. Je iba emocionálne pohodlnejší. Nenúti človeka premýšľať, priznať si rozpor ani na chvíľu odložiť hnev a prečítať si dlhší text. Povie mu presne to, čo potrebuje počuť: ty si múdry, ty si vlastenec, ty patríš medzi prebudených. Oklamali všetkých ostatných, ale teba nie.

Dezinformácia sa často netvári ako informácia. Tvárou sa skôr podobá na kompliment.

Hovorí človeku, že vidí za oponu a rozumie tajným silám, ktoré novinári, vedci, sudcovia, učitelia, mimovládky a polovica sveta buď nevidia, alebo vedome zakrývajú. Je to opojný pocit, najmä pre niekoho, komu život dlho dával najavo, že jeho hlas nikoho nezaujíma. A práve tu sa môj hnev začína miešať so smútkom.

Možno totiž nejde iba o nekonečnú ľudskú hlúposť, hoci niektoré internetové komentáre človeka k tejto diagnóze priamo zvádzajú. Je v tom aj hlad po dôstojnosti, význame a pocite príslušnosti. Strach z rýchlo sa meniaceho sveta, únava z komplikovaných vysvetlení a túžba po niekom, kto sľúbi bezpečie bez nepríjemných otázok.

Kim Som Fico ponúka jednoduchší svet. Na jednej strane sme my, na druhej oni. Národ proti nepriateľom, statočný vodca proti zaplateným médiám, zdravý rozum proti zradcom. V takomto svete netreba skúmať, či je tvrdenie pravdivé. Stačí zistiť, kto ho vyslovil. Keď ho vysloví náš človek, prijmeme ho alebo mu aspoň nájdeme ospravedlnenie. Keď to isté povie protivník, začneme hľadať zlý úmysel.

Preto žiadna ďalšia kauza nemusí byť poslednou kvapkou. Naivne čakáme, že príde ešte jedno odhalenie, dokument alebo nahrávka, pri ktorej sa aj najvernejší podporovateľ zastaví, položí telefón vedľa studenej kávy a povie si, že toto už obhájiť nedokáže. Hranica sa však neposúva podľa množstva dôkazov. Posúva sa podľa množstva emocionálnej energie, ktorú človek vložil do ich odmietania.

Čím dlhšie niekoho bránime, tým bolestivejšie je prestať. Už by sme si totiž nepriznávali iba chybu pri voľbách. Museli by sme si spomenúť na každú hádku, v ktorej sme ponížili vlastnú dcéru, pretože čítala „nesprávne“ noviny, na priateľov, ktorých sme vymazali zo života, aj na novinárov, ktorým sme písali, že sú zapredanci. Museli by sme pripustiť, že nepriateľom možno nebol človek, ktorý nás upozorňoval na problém, ale ten, pred kým sme ho celý čas chránili.

Preto hovorím o slovenskom štokholmskom syndróme. Nie ako o lekárskej diagnóze Ficových voličov, ale ako o metafore vzťahu, v ktorom časť krajiny bráni moc pred vlastným záujmom. Identifikuje sa s človekom, ktorý potrebuje jej strach, hnev a pocit ohrozenia, aby zostal silný. Každé ďalšie sklamanie môže túto oddanosť ešte prehĺbiť, pretože alternatíva — priznať si, že sme dôveru vložili do nesprávnych rúk — sa zdá neznesiteľná.

Novinári preto môžu ďalej uvádzať zdroje, podpisovať sa pod svoju prácu, opravovať nepresnosti a skladať fakty vedľa seba. Popieranie si vždy nájde nový únikový východ. Všetci kradnú. A čo bývalá vláda? Prečo nepíšete o Amerike? Určite vás niekto platí. To nie sú odpovede na predložené dôkazy. Sú to spôsoby, ako z miestnosti odísť presne vo chvíli, keď do nej vstúpila realita.

Najväčším víťazstvom kultu vodcu nie je presvedčiť ľudí, že vodca nikdy neklame. Úplne stačí presvedčiť ich, že pravda vlastne neexistuje, že všetci klamú rovnako, každý novinár je kúpený, každý odborník zaujatý a každý dôkaz iba nástrojom cudzej propagandy. Keď už človek neverí ničomu, napokon uverí tomu, kto kričí najhlasnejšie a sľubuje, že ho ochráni.

V takom prostredí sa rozpor nestáva slabinou politika, ale dôkazom jeho šikovnosti. Včera povedal niečo iné? Prispôsobil sa situácii. Nesplnil sľub? Nedovolili mu to nepriatelia. Zvýšil daň, ktorú nikdy zvýšiť nechcel? Zanechali mu prázdnu kasu. Nezrušil zmluvu, ktorú označoval za zradu? Bývalá vláda mu zviazala ruky. Protestujú proti nemu tisíce ľudí? Niekto ich zaplatil. Novinári našli ďalší rozpor? Očividne sa ho boja.

Každý dôkaz proti vodcovi tak možno po prechode správnym emocionálnym filtrom zmeniť na dôkaz v jeho prospech. Krajina sa potom nemusí premeniť na neslobodnú naraz. Stačí, že si postupne zvykne na lož, na nerovnaké pravidlá a na predstavu, že kritika vlády je útokom na národ. Stačí, že sa unaví z overovania a začne túžiť po jednoduchých odpovediach viac než po pravdivých.

Možno preto ma to stále bolí. Slovensko pre mňa nie je iba mapa ani sentimentálna pieseň zahraná pri štátnom sviatku. Je to jazyk, v ktorom mi stará mama povedala, aby som si obliekla sveter. Pach mokrej pôdy po letnom daždi, autobusová zastávka uprostred dediny a kuchyňa, v ktorej sa politika miešala s vôňou kávy. Nechcem sa tej krajiny vzdať ani vtedy, keď sa mi zdá, že ona sa postupne vzdáva sama seba.

Láska ku krajine však neznamená chrániť ju pred nepríjemnou pravdou. Už vôbec neznamená chrániť pred pravdou človeka, ktorý jej práve vládne. Vlastenectvo bez kritického myslenia je iba poslušnosť oblečená do národných farieb.

Politik, ktorého podporujeme, musí zniesť prísnejšie otázky, nie miernejšie. Práve jemu sme odovzdali moc a s ňou aj najväčšiu možnosť nás sklamať. Robert Fico nemusí klamať v každej vete ani mať dokonale premyslený plán na odstránenie demokracie, aby bol tento spôsob politiky nebezpečný. Stačí, že svojich priaznivcov učí merať pravdu podľa toho, komu slúži, a z kontroly moci robí útok na Slovensko.

Vodca, ktorého musíme brániť pred každým novinárom, dokumentom, záznamom jeho vlastných slov a každou pokojne položenou otázkou, nás v skutočnosti nechráni. Iba nás učí báť sa chvíle, keď si konečne dovolíme povedať:

Verila som mu. No už mu neverím.