Krčná mandľa štátu

Hlava štátu nemá byť dekorácia na krku republiky. Nemá byť luxusná mandľa, ktorá sa ozve iba vtedy, keď treba prehltnúť ďalší kompromis.

Možno by sme si mali prestať automaticky hovoriť, že máme hlavu štátu. Nie preto, že by Slovenská republika nemala prezidenta. Formálne ho má. Ústavne ho má. Protokolárne ho má. Má človeka, ktorého vozia autá, chránia ochrankári, prijímajú veľvyslanci, fotografujú fotografi, citujú médiá a ktorému sa v oficiálnych vetách hovorí „hlava štátu“, až kým ten výraz nezačne znieť ako keramická misa položená na stole, nie ako živý orgán republiky.

Lenže hlava predsa niečo robí. Hlava myslí. Orientuje telo v priestore. Vníma nebezpečenstvo. Obracia sa tam, kde niečo horí. Vie telu povedať: tadiaľto nie. Keď sa mení rovnováha, hlava to zachytí. Keď telo zakopáva, hlava nie je spokojná s tým, že mala dnes pekne učesané vlasy. Hlava nemá byť iba miesto, kde sa nosí účes, úsmev a štátna vlajka v pozadí. Hlava má byť centrum vedomia.

To, čo máme dnes v Prezidentskom paláci, sa viac podobá na krčnú mandľu štátu. Je súčasťou tela, áno. Má svoju funkciu, svoj protokol, svoj lesk, svoje prijatia, svoje limuzíny, svoje presuny, svoje fotografie, svoj kalendár a svoje reprezentačné taniere. Vie decentne napuchnúť, keď je v tele zápal. Vie sa ozvať tak, aby bolo počuť, že tam niečo je. Vie spôsobiť chvíľkové škriabanie v krku. Ale keď sa krajina dusí, keď sa jej politika mení na hrubý hlien v hrdle, keď sa jej hlas láme medzi cynizmom, strachom a naučenou bezmocnosťou, táto mandľa najmä prehĺta.

A práve to je na Petrovi Pellegrinim také nepríjemné. Nie že by neexistoval. Nie že by nerobil nič. Toto by bola lacná lož a lacné lži sa v serióznej kritike nevyplácajú, lebo z nich potom druhá strana urobí celý únikový východ. Peter Pellegrini je prezident Slovenskej republiky od 15. júna 2024, zvolený bol 6. apríla 2024. Oficiálny web paláca ukazuje prijatia, podpisy zákonov, cesty, zahraničné návštevy, stretnutia s predstaviteľmi iných štátov, diplomatmi, európskymi aj svetovými hráčmi. Za dva roky sa dá nájsť množstvo fotografií, programov a viet, ktoré vyzerajú ako normálny výkon prezidentskej funkcie.

Nebudem teda písať, že prezident nikam nechodí. Chodí. Nebudem písať, že nikoho neprijíma. Prijíma. Nebudem písať, že nemá diár. Má ho. Dokonca až taký, že jeho kancelária pri bilancii dvoch rokov uvádzala desiatky zahraničných výjazdov, regionálne cesty, stovky rokovaní a stretnutia s predstaviteľmi na vysokej úrovni. Lenže práve tu sa začína podstatný rozdiel medzi pohybom a stopou. Prezident môže mať plný diár a prázdnu politickú váhu. Môže cestovať, prijímať, podpisovať, usmievať sa, prednášať vety o pokoji a stabilite, prejsť sa po regiónoch, podať ruky, položiť vence, postaviť sa k vlajkám — a predsa v rozhodujúcich chvíľach nepôsobiť ako protiváha moci, ale ako jej mäkký poťah.

Lebo štátnictvo sa nemeria počtom fotografií. Ani tým, koľko rúk človek potriasol, koľko obedov odsedel, koľkokrát povedal slovo „stabilita“ a koľkokrát si nechal urobiť záber, na ktorom sa tvári primerane vážne. Štátnictvo je tá zvláštna vec, ktorú je často cítiť najviac práve vtedy, keď protokol nestačí. Keď nestačí byť pekne upravený. Keď nestačí povedať, že všetko treba riešiť pokojne. Keď nestačí neprekročiť zákon. Keď nestačí podpísať, čo sa podpísať dá, a potom vysvetľovať, že prezident predsa nemá byť opozičné centrum.

Áno, prezident nemá byť opozičný politik v obleku. To je pravda. Prezident nemá denne rozbíjať vláde porcelán len preto, aby niekto na sociálnych sieťach tlieskal. Nemá si z úradu robiť vlastnú opozičnú centrálu. Nemá nahrádzať parlament, vládu ani ústavný súd. Lenže medzi tým, že prezident nie je opozícia, a tým, že sa stane uhladeným servisným zvonom vládnej moci, je celý politický vesmír. A v tom vesmíre má hlava štátu presne tú najcitlivejšiu úlohu: nesmie byť stranícka, ale musí byť zásadová. Nesmie byť hysterická, ale musí byť čitateľná. Nesmie byť pomstychtivá, ale musí vedieť povedať nie.

Peter Pellegrini si od začiatku zvolil inú optiku. Už jeho inauguračné nastavenie bolo podané tak, že palác nebude vytvárať proti vláde mocenské centrum. Na papieri to znie zmierlivo. V praxi sa z toho veľmi ľahko stane program vlastnej pasivity. Keď raz človek postaví svoju prezidentskú identitu na tom, že nebude vláde „škodiť“, otázka znie, kde presne končí neškodenie vláde a začína nebránenie štátu. Lebo ak prezident vníma kritickú brzdu najmä ako riziko, potom sa z paláca nestáva priestor nadstraníckej rovnováhy, ale dobre čalúnená čakáreň na ďalšie vládne rozhodnutie.

Aktuality po jeho prvom roku použili vetu, ktorá mu podľa mňa zostane nalepená na mandáte oveľa dlhšie než akékoľvek oficiálne bilancie: z Ficovho tieňa nevystúpil. Nie preto, že by Peter Pellegrini každý deň stál vedľa Roberta Fica a pýtal si dovolenie nadýchnuť sa. Takto detinsky politika nefunguje. Ide o niečo tichšie a horšie. Ide o to, že jeho samostatnosť často vyzerá ako opatrne naaranžovaná fotografia samostatnosti. Vie sa na vládu zamračiť, ale nie tak, aby z toho vznikla skutočná hranica. Vie povedať vetu, ktorú si médiá môžu pár hodín vykladať ako náznak sporu, ale o pár dní sa ukáže, že v rozhodujúcom bode opäť nebola chrbtica, len rétorická mäkká chrupavka.

Jeho prezidentovanie preto nie je prázdne v zmysle kalendára. Je prázdne v zmysle politickej gravitačnej sily. A to je iný typ prázdna. Človek ho nevidí v programe, ale cíti ho v momente, keď sa má niečo stať. Pri kontroverzných zákonoch. Pri demontáži inštitúcií. Pri útokoch na občiansky sektor. Pri verejnoprávnych médiách. Pri zahraničnopolitickom kľučkovaní vlády. Pri vládnej rétorike, ktorá si zo Západu robí podľa nálady buď peňaženku, alebo strašiaka. Pri štáte, ktorý potrebuje niekoho, kto sa neuspokojí s tým, že veta bola diplomaticky čistá, ak realita za ňou smrdí.

Pri zákone o mimovládnych organizáciách prezident podpisoval a vysvetľoval, že v schválenom znení nenašiel rozpor s ústavou ani európskym právom. To môže byť právnický rámec rozhodnutia. Lenže prezident nie je iba notár ústavnosti. Prezident má aj politickú a morálnu mieru. Keď občiansky sektor dlhodobo čelí nálepkovaniu, podozrievaniu, vyvolávaniu dojmu, že každá nezávislá organizácia je potenciálny nepriateľ štátu, potom podpis zákona nie je iba technický úkon. Je to gesto. A Pellegriniho gestá majú zvláštnu schopnosť vyzerať ako kompromis presne vtedy, keď by mali vyzerať ako hranica.

Pri rušení RTVS bol tento vzorec ešte čitateľnejší. Verejnosť sa o podpise zákona dozvedela zo zoznamu podpísaných zákonov na prezidentskom webe. Nie z veľkého vystúpenia, nie z jasnej politickej reči, nie z pokusu vysvetliť, prečo hlava štátu považuje taký citlivý zásah do verejnoprávneho média za prijateľný. Len z administratívnej reality: podpísané. Hotovo. Prehltnuté. A práve vtedy sa tá metafora krčnej mandle stáva skoro až príliš presnou. Lebo toto nie je hlava, ktorá sa dvíha. Toto je orgán, ktorý prehĺta.

Najviac ma na Petrovi Pellegrinim nehneva ticho. Ticho samo osebe nie je vina. Sú chvíle, keď je ticho dôstojnejšie než politický krik. Sú prezidenti, ktorí nepotrebujú denne moralizovať, a práve preto ich slovo, keď príde, váži viac. Lenže Pellegriniho problém nie je obyčajné ticho. Je to elegantné ticho. Také to ticho človeka, ktorý vie presne, kedy sa mu oplatí nepovedať príliš veľa. Ticho zabalené v slovách o stabilite. Ticho, ktoré si necháva otvorené všetky dvere, najmä tie smerom k moci, z ktorej vyrástlo.

Toto je zvlášť nebezpečné v krajine, kde sa veľká časť verejného života neustále tvári, že konflikt je horší než rozklad. Že problém nie je v tom, čo sa deje, ale v tom, že na to niekto upozorňuje príliš nahlas. Že slušnosť znamená neprekážať. Že nadstraníckosť znamená stáť v strede aj vtedy, keď sa stred posúva smerom k bahnu. Lenže ak sa politika radikalizuje, prezident nemôže zostať „nad vecou“ tak vysoko, až stratí kontakt so zemou. Nadstraníckosť nie je anestézia. Nadstraníckosť nie je pekné slovo pre absenciu nervových zakončení.

Peter Weiss v komentári pre Aktuality napísal veľmi presnú diagnózu: Pellegrini podľa neho nie je prezident, ktorý by aktívne menil orientáciu Slovenska, ale prezident, ktorý ju v rozhodujúcich chvíľach aktívne nebráni. To je možno jedna z najtvrdších viet, aké sa dajú o prezidentovi povedať bez toho, aby sa musela zvýšiť hlasitosť. Lebo krajinu nemusí poškodzovať iba ten, kto ju ťahá zlým smerom. Niekedy úplne stačí ten, kto sa tvári, že drží volant, ale v skutočnosti len dbá na to, aby na palubnej doske nebolo vidno paniku.

A toto je pre mňa podstata. Peter Pellegrini nepôsobí ako človek, ktorý by chcel Slovensko vytrhnúť zo Západu a hodiť ho niekam do geopolitickej tmy. Takéto tvrdenie by bolo príliš jednoduché a nepresné. On skôr pôsobí ako človek, ktorý nechce zaplatiť cenu za to, že by sa tomu naozaj postavil. Vie povedať, že Západ je pre Slovensko dôležitý. Vie použiť správne vety. Vie v zahraničí robiť prijateľnú tvár krajiny. Lenže keď doma vládna moc relativizuje, hmlí, posúva hranice a hrá sa s protizápadnými náladami ako so zápalkami v suchej tráve, prezidentova reakcia často nepríde ako hasenie. Príde ako odporúčanie, aby sme všetci zachovali pokoj, kým sa dym esteticky rozptýli.

Lenže štát nie je wellness. Štát nie je hotelová lobby, kde treba udržať príjemnú vôňu a tlmené svetlo. Štát je konflikt záujmov, mocí, hraníc, ústavných rolí a hodnôt. Prezident v parlamentnej republike síce nemá výkonnej moci toľko ako vláda, ale má niečo, čo sa nedá zapísať do jednoduchého rozpočtového riadku: symbolickú váhu. A symbolická váha nie je dekorácia. Je to tlak. Je to schopnosť prinútiť spoločnosť, aby sa aspoň na chvíľu pozrela na veci cez vyššiu mieru než cez stranícke účtovníctvo.

A práve sem patrí aj jedna vec, okolo ktorej sa na Slovensku chodí po špičkách, po chodbe, v papučiach a so stiahnutým hlasom, akoby sa v paláci spalo. Nie je to otázka, komu je alebo nie je Peter Pellegrini v súkromí citovo či sexuálne naklonený. Sexualitu nikto nikomu nedlží. Ani občanom. Ani novinárom. Ani mne. Nikto nemá povinnosť spraviť zo svojho intímneho života verejnú nástenku len preto, že sa stal politikom. To by bola lacná krutosť a k nej sa znižovať nechcem.

Lenže zároveň platí, že prezident nie je súkromná osoba vo vzduchoprázdne. Keď človek príde do najvyššej ústavnej funkcie nesený aj konzervatívnym voličstvom, ktoré má plné ústa rodiny, tradície, normálnosti a morálneho poriadku, potom jeho vlastný verejný obraz nie je úplne nepodstatný. Peter Pellegrini pred voľbami povedal, že ho počas výkonu funkcie nebude sprevádzať prvá dáma ani žiadna iná osoba a že zodpovednosť za výkon funkcie prezidenta ponesie sám. Dobre. Je to jeho právo. Lenže výsledkom je palác bez prvej dámy, bez prvého pána, bez priznanej partnerskej reality, bez ľudského zázemia, ktoré by bolo pomenované inak než elegantným ničím.

A mňa neštve, že prezident nemá prvú dámu. Úprimne, predstava, že každý štátnik musí vedľa seba vystaviť manželku ako protokolárny doplnok, je sama osebe starý patriarchálny nábytok. Neštve ma ani to, že niekto chráni svoj súkromný život. Súkromie je normálne. Hranice sú normálne. Ale nie je normálne, keď sa z úplnej nepriehľadnosti robí cnosť práve v politickom prostredí, ktoré iným ľuďom neustále vysvetľuje, aké životy sú správne, prirodzené, tradičné a hodné uznania. Nie je normálne, keď sa verejná samota predáva ako dôstojnosť, zatiaľ čo rovnaká mocenská kultúra roky živí predstavu, že hodnota človeka sa meria tým, či zapadá do obrázka „normálnej rodiny“.

Toto je ten paradox. Keby bol Pellegrini liberál, ktorý otvorene povie: môj súkromný život je môj, štát nemá čo hodnotiť partnerské formy dospelých ľudí a nikomu nebudem robiť rodinný plagát, bolo by to aspoň konzistentné. Ale keď sa človek pohybuje v politickom ekosystéme, ktorý sa opiera o voličov citlivých na „tradičné hodnoty“, a zároveň pred nimi udržiava dokonale sterilnú vitrínu vlastného súkromia, začína to pôsobiť menej ako dôstojnosť a viac ako kalkul. Vzor pre voličov? Samozrejme. Len veľmi slovenský: o rodine hovoriť veľa, o vlastnej pravde radšej nič.

A tu nejde o bulvárnu zvedavosť. Nejde o to, kto s kým býva, spí, raňajkuje alebo venčí psa. Ide o politickú odvahu pomenovať vlastný život aspoň natoľko, aby človek, ktorý reprezentuje štát, nepôsobil ako dokonale upravená medzera. Lebo ak hlava štátu nedokáže verejnosti ukázať ani to, že za funkciou je človek s nejakou pravdivou podobou dospelého života, potom sa netreba čudovať, že celý úrad pôsobí ako kulisa. Krásne nasvietená, dobre chránená, draho obslúžená — ale stále kulisa.

Práve preto je pri prezidentovi taká odporná aj estetika papalášizmu. Nie preto, že prezident nemá mať dôstojný úrad. Má ho mať. Nie preto, že zahraničným hosťom treba dať suchý rožok a vodu z kohútika. Netreba. Nie preto, že reprezentácia štátu nič nestojí. Stojí. Ale prezident nemá iba spravovať rozpočet kancelárie. Prezident má ukazovať mieru. Má byť obrazom toho, ako moc chápe samu seba. A keď ľudia počúvajú o konsolidácii, vyšších nákladoch, šetrení, daniach, poplatkoch a uťahovaní opaskov, potom faktúry za reprezentáciu, cateringy, kvetinové výzdoby, recepcie a lietadlové občerstvenie nie sú iba účtovníctvo. Sú to gestá moci voči ľuďom, ktorým tá istá moc hovorí, že majú vydržať.

Príbeh s balzamom na pery za viac než 1 400 eur je v tomto skoro až groteskný. Palác vysvetľoval, že nešlo o jeden luxusný balzam pre prezidentove pery, ale o väčší počet darčekových predmetov, podporu slovenskej značky a reprezentáciu. To vysvetlenie môže byť vecne pravdivé. A zároveň politicky hluché. Lebo politika sa nedeje iba v excelovskej bunke, kde si rozpočítame cenu na kus a povieme si, že sedem eur nie je tragédia. Politika sa deje aj v tom, ako vec vyzerá človeku, ktorý sa práve pozerá na ceny v obchode, platí účty a počúva, že štát musí šetriť. Tam už nejde o balzam. Tam ide o pach inštitucionálnej odtrhnutosti.

Podobne je to s cateringom. Keď opozícia kritizovala objednávku za 100-tisíc eur, palác reagoval, že ide o rámcovú zmluvu, nie jednorazový nákup. Férovosť káže povedať: áno, toto treba formulovať presne. „Prejedol sto tisíc“ nie je dobrý opis. Je to skratka, ktorá síce funguje na sociálnej sieti, ale v texte, ktorý chce vydržať viac než jeden deň, by bola slabým miestom. Presnejší opis je iný: v čase, keď sa od občanov žiada šetrenie, prezidentov úrad potrebuje vysvetľovať, prečo práve jeho dôstojnosť stojí toľko a prečo verejnosť nemá vidieť papalášizmus tam, kde cíti teplý bufet moci.

A toto je horšie než samotná suma. Lebo suma sa dá obhajovať. Rámcová zmluva sa dá vysvetliť. Verejné obstarávanie sa dá rozložiť do paragrafov. Ale politický cit sa nedá doplniť spätným tlačovým vyhlásením. Buď ho moc má, alebo nemá. Buď rozumie, že v čase konsolidácie vyzerá veľkolepá reprezentácia inak než v čase hojnosti, alebo sa tvári, že občania sú nevďační, lebo nepochopili prevádzkové náklady štátu. Lenže občania veľmi dobre chápu náklady. Práve preto ich vedia cítiť na vlastnej koži.

Potom prišiel podnet SaS na Najvyšší kontrolný úrad. V ňom sa hovorilo o výdavkoch na kvetinovú výzdobu, cateringu pri letoch vládnym špeciálom, zvýšených mzdových prostriedkoch a vyššom čerpaní na catering počas spoločenských udalostí. Tu opäť treba byť presný: nie všetky čísla sa dajú z verejne dostupných dát bez kontroly jednoznačne potvrdiť a práve preto má zmysel kontrola. Lenže ak prezident nechce, aby sa jeho úrad kúpal v podozrení z luxusu, nemal by sa tváriť, že otázky sú útok. Mal by chcieť kontrolu skôr než jeho kritici. Lebo dôstojný úrad sa nebojí svetla. Bojí sa ho iba úrad, ktorý si zvykol, že dôstojnosť znamená nerozprávať o účtoch príliš nahlas.

Najsymbolickejší však zostáva príbeh s barberom. Prezident prišiel do petržalského salónu v sprievode so zapnutými majákmi a obyvatelia podľa medializovaných výpovedí najprv mysleli, že horí. Palác vysvetlil, že o opatreniach pri prevoze prezidenta nerozhoduje prezident, ale Úrad na ochranu ústavných činiteľov, a že bezpečnostné opatrenia sa riadia ochranou najvyššieho ústavného činiteľa bez ohľadu na účel cesty. Zákonne to môže byť čisté. A možno aj bezpečnostne obhájiteľné. Lenže politicky to smrdí.

Lebo človek nemusí porušiť zákon, aby ukázal, že nechápe mieru. Nemusí si osobne zapnúť maják, nemusí vydať pokyn, nemusí sedieť v aute a hovoriť: prosím, nech to dnes vyzerá ako evakuácia štátu kvôli fade účesu. Stačí, že je najvyšší ústavný činiteľ a dlhoročný politik, ktorý veľmi dobre vie, že politika nie je iba to, čo sa stalo podľa predpisu. Politika je aj to, čo dovolím, aby sa zo mňa stalo ako obraz. A ak sa z prezidentovej cesty za účesom stane malý štátny poplach, potom máme problém nie s vlasmi, ale s citom pre republiku.

Kontrast so Zuzanou Čaputovou je v tomto až bolestivo jednoduchý. Médiá kedysi písali, že išla do práce v rannej kolóne bez majákov a predbiehania, tak ako sľúbila. Možno to bol jeden moment. Možno symbol. Ale prezidentská politika sa zo symbolov skladá viac než iné typy politiky. Jeden prezident vie stáť v zápche ako človek medzi ľuďmi. Druhý sa nechá voziť tak, že aj cesta k holičovi vyzerá ako štátna udalosť. A áno, dá sa k tomu pridať päť bezpečnostných vysvetlení. Lenže symbol už odišiel. Videl ho každý.

A potom je tu pachuť kampane. Transparency International Slovensko upozornila po voľbách na dar od Hlasu na transparentný účet v čase, keď to zákon podľa nich už neumožňoval. Neskôr prišla pokuta, Pellegrini ju zaplatil a pochybenie priznal. Potom ministerstvo vnútra pokutu zrušilo po zásahu generálneho prokurátora, keďže prezident má podľa tohto výkladu počas výkonu funkcie imunitu voči správnym deliktom. Toto je dokonalý obraz slovenskej moci: najprv chyba, potom priznanie, potom zaplatenie, potom imunita, potom čistý stôl. Nie morálne čistý. Len procesne poutieraný.

A v roku 2026 sa pridali otázky okolo influencerov. Polícia preverovala podozrenia súvisiace s financovaním kampane, zazneli mená internetových osobností, ponuky za podporu kandidáta, výpovede a následné odmietania. Peter Pellegrini podplácanie influencerov odmietol. To treba povedať jasne. Nehovorím, že je vinný z niečoho, čo sa preveruje. Nehovorím, že každé podozrenie je dôkaz. Hovorím niečo iné: okolo človeka, ktorý má byť morálnou autoritou štátu, sa akosi priveľa vecí vysvetľuje až po otázkach novinárov.

A toto „až po otázkach“ je pri moci vždy výrečnejšie než samotná odpoveď. Lebo transparentnosť nie je stav, keď niečo vysvetlím, keď ma pritlačia. Transparentnosť je predchádzanie podozreniu. Je to kultúra, v ktorej moc chápe, že verejnosť nie je dotieravý hosť pri jej stole, ale dôvod, prečo ten stôl vôbec existuje. Prezident by nemal pôsobiť ako človek, ktorého treba stále dobiehať s baterkou a pýtať sa, čo je v rohu. Prezident by mal byť ten, kto tú baterku rozsvieti prvý.

Lenže pri Petrovi Pellegrinim sa opakuje zvláštny vzorec. Najprv uhladený povrch. Potom otázky. Potom vysvetlenie. Potom apel na pokoj. Potom ďalší uhladený povrch. A celý čas ten istý pocit, že inštitúcia je navonok uprataná, ale nie celkom pravdivá. Že všetko má svoju verziu, svoj rámec, svoj hovorcovský obal, svoju právnu obhajobu, ale nie vždy aj vnútornú mieru. A práve tá vnútorná miera je pri prezidentovi dôležitejšia než pri bežnom ministrovi. Minister môže byť straník. Prezident má byť posledná veta štátu, ktorá ešte neznie ako stranícka tlačovka.

Preto sa hanbím. Nie tým teatrálnym spôsobom, ktorý potrebuje kričať na námestí, aby sa sám počul. Skôr tým tichým, lepivým spôsobom, keď pozerám na vlastný štát a vidím, ako sa z dôstojnosti stáva catering, z bezpečnosti prednosť v jazde, z nadstraníckosti mäkká lojalita a z prezidentského úradu dobre platené miesto na uhladzovanie hrán vlády. Hanbím sa za papalášizmus, ktorý sa vždy vie schovať za slovo reprezentácia. Hanbím sa za moc, ktorá chce, aby ľudia šetrili, ale sama sa cíti urazená, keď jej niekto spočíta kvety. Hanbím sa za tú zvláštnu slovenskú schopnosť považovať za dôstojnosť všetko, čo má na sebe oblek, ochranku a faktúru.

A hanbím sa aj za to, že sme si na tento typ moci skoro zvykli. Na moc, ktorá sa neuráža len vtedy, keď ju človek obdivuje. Na moc, ktorá chce byť pokojná, ale nie kontrolovaná. Na moc, ktorá hovorí o stabilite, ale často tým myslí iba to, aby sa nič nepríjemné neotvorilo. Na moc, ktorá vie presne povedať, kto ju nemá rád, ale oveľa horšie vysvetľuje, prečo by ju mali rešpektovať aj tí, ktorí ju nevolili.

Prezident nemusí byť milovaný. Nemusí byť môj. Nemusí reprezentovať môj vkus, moje politické preferencie, moje estetické nároky ani moje predstavy o dokonalej rétorike. Ale mal by vo mne vzbudzovať aspoň základný pocit, že keď sa niečo dôležité láme, niekto v paláci rozumie, že nejde len o procedúru. Že nejde len o to, či zákon prejde testom minimálnej ústavnosti. Že nejde len o to, či je cesta s majákmi povolená. Že nejde len o to, či sa catering dá vysvetliť rámcovou zmluvou. Že nejde len o to, či pokutu možno zrušiť. Že existuje aj niečo ako cit pre republiku.

Tento cit pri Petrovi Pellegrinim necítim. Cítim protokol. Cítim parfum inštitúcie. Cítim uhladené vety, pripravené notičky, opatrné gestá a dobre nasvietené fotografie človeka, ktorý nechce byť nepríjemný moci, z ktorej vyšiel. Cítim prezidenta, ktorý vie byť v zahraničí prijateľný a doma neškodný tam, kde by mal byť nepríjemne zásadový. Cítim palác bez prvej dámy aj bez prvého pána, ale zato s dokonalou schopnosťou tváriť sa, že prázdne miesto je dôstojnosť. Cítim štát, ktorý sa vie upraviť u barbera, ale nevie sa pozrieť do zrkadla.

Možno je to celé generačne aj kultúrne starší problém. Slovensko má zvláštnu slabosť pre moc, ktorá sa tvári skromne v jazyku a papalášsky v prevádzke. Pre ľudí, ktorí hovoria pokojne, ale za sebou nechávajú veľké účty. Pre politikov, ktorí sa vedia tváriť civilne, kým ich inštitúcie vozia tak, akoby obyčajný priestor medzi ľuďmi bol pre nich už príliš nízky. Pre predstavu, že dôstojnosť je niečo, čo sa kupuje cez servis, protokol a odstup. Lenže dôstojnosť je presný opak. Dôstojnosť je miera, ktorú človek nestráca ani vtedy, keď by mohol zneužiť všetky výhody funkcie.

Prezident má byť človek, ktorý rozumie, že najvyššia funkcia sa nemá správať ako najvyššie poschodie oddelené od zvyšku domu. Má vidieť dole. Má počuť dole. Má cítiť, kedy sa ľudia prestávajú hnevať a začínajú byť unavení. Lebo únava je pre demokraciu nebezpečnejšia než hnev. Hnev ešte znamená, že človeku na niečom záleží. Únava znamená, že už len mávne rukou. A keď ľudia mávnu rukou nad prezidentom, nad palácom, nad faktúrami, nad majákmi, nad podpismi a nad ďalším vysvetlením po ďalšej otázke, moc vyhrá nie preto, že presvedčila. Vyhrá preto, že otupila.

A možno práve preto ma tá krčná mandľa tak drží. Lebo je to orgán, ktorý si všimnete až vtedy, keď niečo nie je v poriadku. Začne prekážať pri prehĺtaní. Zmení hlas. Vytvorí tlak v hrdle. Nie je to mozog, nie je to srdce, nie je to chrbtica. Je to niečo, čo je v tele prítomné, ale ťažko by ste tomu zverili smerovanie celého organizmu. A keď sa začne tváriť, že ono je hlava, je to anatomický omyl aj politická tragédia.

Peter Pellegrini je formálne hlava štátu. To mu nikto neberie. Ale formálny názov ešte nevytvára skutočnú funkciu v dejinách. Hlava štátu sa nestáva hlavou tým, že sedí v paláci. Stáva sa ňou vtedy, keď v rozhodujúcich momentoch myslí nahlas za krajinu, nie potichu za vlastný komfort. Keď vie, že najväčšia služba štátu nie je hladko prejsť mandátom, ale podržať mieru aj vtedy, keď ju vláda stráca. Keď chápe, že prezident nie je ozdoba ústavy, ale jej hlas v čase, keď sa všetci ostatní snažia kričať alebo mlčať podľa výhodnosti.

Prezident nemusí byť hlučný. Nemusí každý deň moralizovať. Nemusí hľadať konflikt len preto, aby pôsobil odvážne. Ale musí byť viditeľný tam, kde sa láme charakter krajiny. Musí byť počuteľný vtedy, keď sa moc tvári, že kritika je nepriateľstvo. Musí vedieť povedať nie aj vlastným. A hlavne musí rozumieť, že dôstojnosť úradu sa nemeria tým, či má hosť pred sebou obložený stôl, tým, či auto prejde mestom rýchlejšie, ani tým, či je v paláci dokonale upratané súkromné ticho. Meria sa tým, či občan pri pohľade na palác ešte cíti, že tam hore niekto drží chrbticu štátu.

Pri Petrovi Pellegrinim ju necítim.

Cítim najmä prehĺtanie. Prehltnuté zákony. Prehltnuté rozpaky. Prehltnuté otázky. Prehltnuté konflikty. Prehltnutú lojalitu zabalenú do nadstraníckosti. Prehltnutú hanbu za papalášizmus, ktorý sa tvári ako reprezentácia. Prehltnuté súkromie premenené na sterilnú politickú vitrínu. Prehltnutý štát, ktorý si ešte stále hovorí, že má hlavu, lebo je to tak napísané v protokole.

Lenže hlava rozmýšľa. Hlava sa obracia k nebezpečenstvu. Hlava drží smer.

Toto zatiaľ najmä prehĺta.