Občianska povinnosť cítiť sa zle

Internet už od nás nechce iba vedieť, či sme informovaní. Chce viditeľný dôkaz, že sme boli správne zasiahnutí.

Byť informovaný sa stále považuje za jednu zo základných vlastností zodpovedného človeka. Máme čítať správy, zaujímať sa o politiku, vedieť, čo sa deje doma aj vo svete, a nenechať sa uzavrieť do pohodlia vlastného života. Človek, ktorý správy nesleduje, môže pôsobiť ľahostajne, naivne alebo sebecky. Demokracia predsa potrebuje občanov, ktorí aspoň približne chápu spoločnosť, v ktorej žijú, dokážu rozpoznať lož a vedia, o čom rozhodujú. Táto predstava stále dáva zmysel. Len prostredie, v ktorom ju máme napĺňať, sa zmenilo tak výrazne, že z občianskej povinnosti vznikol takmer nepretržitý test psychickej odolnosti.

Kedysi bolo možné prečítať noviny, vypočuť si večerné správy a nadobudnúť pocit, že človek má o udalostiach základný prehľad. Informácie mali začiatok, koniec a určitý denný rytmus. Dnešný spravodajský cyklus nekončí. Neustále sa obnovuje, dopĺňa, opravuje, komentuje a rozpadáva na ďalšie vrstvy. Každá udalosť má živý prenos, odbornú analýzu, politickú reakciu, reakciu na politickú reakciu, vysvetľujúce video a niekoľko tisíc ľudí presvedčených, že práve ich komentár obsahuje chýbajúci kúsok pravdy. Správy už navyše neprichádzajú vo vyhradenom čase. Ležia medzi správami od blízkych, pracovnými povinnosťami, fotografiami jedla a videami zvierat. Medzi vtipom a reklamou sa objaví záber zbombardovaného domu. O dve sekundy neskôr recept na cestoviny. Potom politický škandál, výzva na pomoc chorému dieťaťu a video človeka, ktorý nám vysvetľuje, že tragédia je v skutočnosti zmanipulovaná.

Mozog pritom nedostáva čas rozlíšiť, čo práve videl. Má iba pokračovať ďalej. Posunúť prstom, prijať ďalší podnet, pocítiť ďalšiu emóciu. Niečo nás rozosmeje, niečo vydesí, niečo znechutí a niečo v nás vyvolá pocit viny, pričom všetko sa udeje v priebehu niekoľkých minút na tej istej obrazovke. Nie je zvláštne, že sme unavení. Zvláštne je skôr to, ako dlho sme túto únavu považovali za normálnu cenu za život v informačnej spoločnosti.

Problémom nie je iba množstvo informácií, ale aj spôsob, akým sa k nám dostávajú. Veľká časť dnešného informačného prostredia nie je zostavená tak, aby sme svetu lepšie rozumeli. Je zostavená tak, aby sme neodišli. Pokojná, vysvetlená a uzavretá informácia má obmedzenú schopnosť udržať pozornosť. Strach, hnev a pocit bezprostredného ohrozenia fungujú lepšie. Najúspešnejšia správa preto často nie je tá najdôležitejšia, ale tá, ktorá v človeku vyvolá najsilnejšiu reakciu. Titulok musí naznačiť katastrofu, konflikt alebo zradu. Video musí začať varovaním, že toto vám nikto nepovie. Komentátor musí presvedčiť publikum, že práve sleduje okamih, po ktorom už nič nebude ako predtým.

Takých okamihov však absolvujeme niekoľko denne. V pondelok je na pokraji zrútenia demokracia, v utorok ekonomika, v stredu Európa, vo štvrtok klíma a v piatok medziľudské vzťahy. Cez víkend príde dlhšia analýza, ktorá nám vysvetlí, prečo sme si závažnosť celej situácie stále dostatočne neuvedomili. V pondelok začíname odznova, pretože katastrofa, ktorá ešte v piatok rozhodovala o budúcnosti civilizácie, už medzitým prestala byť vhodná pre titulnú stránku. To neznamená, že problémy nie sú skutočné. Vojny sú skutočné, politické zlyhania sú skutočné, klimatická kríza je skutočná a za mnohými titulkami sa nachádza reálne ľudské utrpenie. Práve preto je celý systém taký vyčerpávajúci. Človek nemôže všetko jednoducho odmietnuť ako mediálnu manipuláciu, pretože za časťou poplachu sa naozaj nachádza niečo, čo si zaslúži jeho pozornosť. Zároveň však nedokáže zostať neustále otvorený všetkému, čo od neho žiada emocionálnu reakciu.

Vzniká zvláštna morálna pasca. Keď správy sledujeme, postupne nás zahlcujú. Keď ich prestaneme sledovať, cítime sa previnilo. Akoby odvrátenie pohľadu od obrazovky znamenalo aj odvrátenie pohľadu od ľudí, ktorých sa udalosti priamo týkajú. Akoby schopnosť ísť spať bez poslednej kontroly správ dokazovala, že sme sa prestali zaujímať o svet. Lenže naše súkromné vyčerpanie samo osebe nikomu nepomáha. Dvadsiaty článok o tej istej tragédii nepridáva obetiam bezpečie. Ďalšie video násilia nezvyšuje automaticky našu schopnosť rozumne konať. Často iba prehlbuje pocit bezmocnosti, ktorý si potom zamieňame so súcitom.

Bolesť nie je automaticky dôkazom morálky. To, že nás správa psychicky zasiahla, ešte neznamená, že sme jej lepšie porozumeli alebo že sme niekomu pomohli. Niekedy sme sa iba vystavili ďalšej dávke cudzieho utrpenia, pretože sme mali pocit, že slušný človek nemá právo odísť. Čím horšie sa cítime, tým ľahšie nadobudneme dojem, že nám na svete stále záleží. Citlivosť však nie je súťaž o to, kto unesie viac desivých záberov bez toho, aby zatvoril aplikáciu.

Moderný človek má prístup k udalostiam, ktoré by predchádzajúce generácie nikdy nevideli v reálnom čase. Vieme o zemetrasení niekoľko minút po prvom otrase, pozeráme zábery z vojny ešte predtým, než ich stihnú overiť novinári, a sledujeme politické krízy v krajinách, ktorých dejiny sotva poznáme. Algoritmus nám umožňuje byť svedkami takmer všetkého, no nedáva nám moc takmer nad ničím. To je psychicky krutá kombinácia. Viditeľnosť utrpenia vytvára pocit zodpovednosti, ale vzdialenosť a rozsah udalostí nám často nedovoľujú túto zodpovednosť zmysluplne naplniť. Zostáva vina bez jasnej úlohy.

Mali sme zdieľať viac? Poslať peniaze? Podpísať petíciu? Napísať príspevok? Opraviť niekoho v komentároch? Prečítať si ďalší text, aby sme situáciu pochopili presnejšie? Digitálne prostredie nám navyše podsúva predstavu, že mlčanie je samo osebe morálne podozrivé. Ku každej významnej udalosti by sme mali zaujať postoj, ideálne rýchlo, verejne a v správnom slovníku. Nestačí vedieť, čo sa stalo. Treba potvrdiť, že sme to pochopili správne, pocítili správne a vyjadrili sa spôsobom, ktorý bude možné verejne skontrolovať.

Pri každej novej tragédii preto vznikne vedľajší súboj o to, kto sa vyjadril, kto sa nevyjadril, kto sa vyjadril neskoro a kto použil nesprávne slovo. Samotná udalosť sa začne deliť o priestor s hodnotením reakcií ľudí, ktorí s ňou nemajú nič spoločné. Internet od nás nechce iba informovanosť. Chce priebežne aktualizovaný dôkaz našej morálnej spôsobilosti. Človek už nemá iba vedieť. Má byť verejne čitateľný, správne zasiahnutý a pripravený vysvetliť, prečo jeho reakcia vyzerá práve takto.

Ľudská pozornosť však nie je nekonečný verejný zdroj. Nedokážeme každý deň naplno precítiť všetky vojny, vraždy, katastrofy, politické zlyhania a osobné tragédie, ktoré nám obrazovka dokáže ukázať. Pokus o permanentnú emocionálnu dostupnosť nevytvára citlivejšieho človeka. Častejšie vytvorí človeka otupeného, podráždeného alebo úplne rezignovaného. Postupne už nereagujeme na samotné udalosti, ale na vlastné vyčerpanie z nich. Každá nová správa pôsobí ako ďalšia povinnosť, ďalšia vec, ktorú treba pochopiť, morálne spracovať a zaradiť do správneho názoru. Svet sa zmení na nekonečný zoznam úloh, pri ktorom neexistuje tlačidlo splnené.

A práve tu sa informovanosť začína podobať forme sebapoškodzovania. Nehovorím o diagnóze ani o klinickom správaní. Hovorím o kultúrne odmeňovanom návyku vracať sa k obsahu, o ktorom vieme, že nám ublíži, hoci nám už nič nové nedá. Otvoríme ďalšiu správu, aj keď vopred vieme, že v nej nenájdeme nič, s čím dokážeme naložiť. Pozrieme si ďalšie zábery, hoci neprinesú nové pochopenie. Čítame komentáre pod tragickou udalosťou, hoci presne vieme, akú zmes cynizmu, nenávisti a konšpirácií tam nájdeme. Potom sa cítime horšie a tento pocit považujeme za dôkaz, že sme splnili svoju občiansku povinnosť.

Správy sa tým menia z nástroja orientácie na každodenný nervový test. Ráno otvoríme telefón, aby sme zistili počasie alebo skontrolovali správu, a skôr než vstaneme z postele, vieme, kto zomrel, čo zdražie, kto sa vyhráža vojnou a prečo by sme sa mali báť najbližších volieb. A teraz môžeme produktívne začať deň. Potom ideme do práce, vybavujeme bežné povinnosti a očakávame od seba, že budeme fungovať, akoby náš mozog práve neprijal prehľad najhorších udalostí z celej planéty.

Keď sa ľudia začnú správam vyhýbať, ľahko ich označíme za apatických. Niekedy to môže byť pravda. Existujú ľudia, ktorých verejné dianie nezaujíma, pokiaľ sa priamo nedotkne ich peňaženky alebo pohodlia. Často je však za vyhýbaním sa správam niečo iné. Človek neprestal svet vnímať preto, že by mu bol ukradnutý. Prestal ho sledovať v pôvodnej intenzite, pretože už nemal pocit, že ho informácie vedú k pochopeniu. Viedli ho iba k opakovanej úzkosti.

Je rozdiel medzi tým nevedieť, čo sa deje, a odmietnuť byť každú hodinu znovu emocionálne aktivovaný tou istou udalosťou. Je rozdiel medzi nezáujmom a hranicou, medzi ignorovaním reality a rozhodnutím, že realitu nemusíme prijímať cez kanál, ktorý ju zámerne premieňa na nepretržitý poplach. Človek môže vedieť, že sa deje niečo vážne, bez toho, aby každých pätnásť minút sledoval, či sa vážnosť situácie neposunula o ďalší odsek.

Spravodajstvo nám málokedy dovolí cítiť, že už vieme dosť. Každá informácia vedie k ďalšej, každé vysvetlenie obsahuje odkazy na päť iných vysvetlení a po krátkej prestávke nás čaká nielen samotná udalosť, ale aj pocit, že musíme dobehnúť všetko, čo sme zmeškali. Informovanosť sa začína podobať práci, v ktorej nikdy nemáme voľno. Nie sme platení, nemáme presne určené povinnosti a neexistuje okamih, keď nám niekto povie, že na dnes stačilo.

Od človeka sa navyše neočakáva iba prijímanie informácií, ale aj ich neustále overovanie. Každý musí byť trochu novinár, analytik, historik, odborník na propagandu a detektor upravených videí. Máme kontrolovať zdroje, dátumy, pôvod fotografií, financovanie médií, citácie a politické záujmy. To všetko je potrebné, len sa pritom zabúda, že bežný človek popri tom pracuje, stará sa o rodinu, rieši zdravie, domácnosť a vlastné problémy. V informačnom chaose sa kritické myslenie stalo ďalšou povinnosťou jednotlivca, zatiaľ čo tí, ktorí chaos vyrábajú, z neho často profitujú.

Nemožno sa potom čudovať, že časť ľudí utečie k jednoduchým vysvetleniam. Konšpiračné teórie síce svet skreslia, ale aspoň ho na chvíľu uzavrú do zrozumiteľného príbehu. Majú vinníka, príčinu aj riešenie. Realita je zložitejšia, pomalšia a oveľa menej uspokojujúca. Kriticky mysliaci človek musí často skončiť pri vete neviem, zatiaľ nemáme dosť informácií. Internet medzitým odmeňuje človeka, ktorý má do dvoch minút vysvetlené úplne všetko.

Úplné odstrihnutie od sveta riešením nie je. Neinformovanosť nás nechráni pred dôsledkami politiky, ekonomických rozhodnutí, klimatických zmien ani spoločenského násilia. Nevedomosť nie je pokoj, iba odložené stretnutie s realitou. Potrebujeme však nanovo premyslieť, čo znamená byť informovaný. Nemalo by to znamenať nepretržitú dostupnosť pre každý nový titulok ani povinnosť sledovať udalosť dlho po tom, ako nám prestala prinášať nové pochopenie.

Informovaný človek nemusí vedieť všetko. Mal by vedieť dosť na to, aby rozumel základným súvislostiam, dokázal sa rozhodovať a rozpoznal, keď sa ho niekto pokúša oklamať. Môže si vybrať niekoľko dôveryhodných zdrojov, sledovať správy v určitom čase a odmietnuť nekonečné aktualizácie, ktoré neprinášajú nič okrem ďalšieho napätia. Nemusí pozerať drastické zábery. Nemusí čítať komentáre. Nemusí mať názor skôr, než porozumie situácii, a už vôbec nemusí verejne dokazovať, že sa o každú tragédiu zaujíma.

To nie je iba osobná hygiena. Je to aj politická otázka. Vyčerpaný človek nie je automaticky lepším občanom. Často sa ľahšie vzdáva, horšie rozlišuje a rýchlejšie prijíma jednoduché odpovede. Človek, ktorý strávil tri hodiny v stave digitálneho poplachu, nemusí mať energiu napísať poslancovi, podporiť konkrétnu organizáciu, pomôcť vo svojom okolí alebo sa pokojne porozprávať s človekom, ktorý vidí veci inak. Má už iba energiu ďalej posúvať obrazovku a sledovať, čo ďalšie sa pokazilo.

Systému to môže vyhovovať. Vystrašený a nahnevaný človek zostáva online. Unavený človek sa však málokedy organizuje, premýšľa v širších súvislostiach alebo koná trpezlivo. Pozornosť, ktorú úplne vyčerpáme sledovaním problémov, nám potom chýba pri ich riešení.

Byť informovaný stále patrí k občianskej zodpovednosti. Súčasťou tejto zodpovednosti však musí byť aj schopnosť rozpoznať okamih, keď ďalšia informácia neprináša poznanie, iba bolesť. Odloženie telefónu vtedy nie je kapitulácia ani dôkaz, že nám je svet ľahostajný. Môže to byť spôsob, ako si zachovať dosť pozornosti, citlivosti a sily na chvíľu, keď ich budeme skutočne potrebovať.

Svet nepotrebuje, aby sme boli všetci nepretržite vydesení. Potrebuje, aby sme zostali schopní rozumieť a konať. A to niekedy znamená vedieť, kedy sme už na dnes informovaní dosť.