Hanba sa nedá zaúčtovať

Neprišlo ich dosť na zákon. Prišlo ich dosť na hanbu.

Robert Fico dostal referendum, ktoré nebolo dosť silné na to, aby mu zobralo rentu, ale bolo dosť jasné na to, aby mu z nej urobilo hanbu. A keďže hanba sa v slovenskej politike znáša ťažšie než mínus v rozpočte, pán predseda urobí presne to, čo robí moc vždy, keď nechce počuť pointu: vytiahne kalkulačku a začne občiansky odkaz prepočítavať na eurá.

Lebo keď sa nedá vyhrať morálne, ešte vždy sa dá tváriť, že človek vyhral účtovne.

A prepáčte, ale ja nemám päť rokov. Mne nestačí ukázať bloček a tváriť sa, že tým zmizol princíp. Mne nestačí povedať, že referendum stálo viac než renta, a očakávať, že teraz poslušne sklopím oči, prikývnem a budem sa hanbiť, že sa občania vôbec opýtali. Ja síce nie som novinárka, nemám redakčnú kartičku, nesedím v štúdiu s vážnym výrazom a nepotrebujem každú politickú drzosť nazývať „kontroverzným krokom“, aby to znelo vyvážene. Ale mám oči. Viem čítať. Viem počítať. A hlavne si viem spojiť jedna plus jedna, aj keď sa mi niekto veľmi snaží predávať, že výsledok je štátotvorná nula.

Áno, som mladá. Nie, nezažila som starý režim. Nemám v sebe ten zdedený reflex, že keď sa niekto hore zatvári prísne, treba stiahnuť ramená, tváriť sa opatrne a preventívne sa báť vlastného názoru. Možno práve preto sa mi na niektoré veci pozerá čistejšie. Nie preto, že by som všetko vedela lepšie, ale preto, že nemám dôvod predstierať, že nevidím oblek šitý na mieru len preto, že mi ho niekto ukazuje na vešiaku s nápisom „verejný záujem“.

Takže začnime normálne.

Referendum nebolo platné. To je fakt. Netreba si klamať do vrecka, netreba vyrábať opozícii fanfáry z papierových trúbok a netreba sa tváriť, že Slovensko vstalo z gauča a zmenilo dejiny. Nevstalo. Väčšina ľudí zostala doma. Účasť bola nízka, k platnosti ďaleko a kto z toho chce robiť veľké víťazstvo demokracie, ten si maľuje transparent na vlastnú ilúziu.

Lenže rovnako ma nikto nepresvedčí, že tým pádom sa nestalo nič.

Nestalo sa dosť na zákon. Stalo sa dosť na hanbu.

A áno, časovanie bolo nešťastné. Začiatok júla? Naozaj? Leto, horúčavy, dovolenky, ľudia hlavami niekde pri vode alebo aspoň pri ventilátore, a do toho referendum o rente a zrušených inštitúciách. Nie je to výhovorka. Je to iba poznámka pod čiarou ku krajine, ktorá má s referendami problém aj vtedy, keď sa nekonajú v čase, keď by najradšej všetci predstierali, že štát na chvíľu neexistuje.

Ale aj tak prišlo vyše sedemstotisíc ľudí.

A keď už prišli, skoro všetci hlasovali rovnako. Pri otázke o zrušení doživotnej renty hlasovalo za viac ako deväťdesiattri percent zúčastnených. Pri otázke o obnovení ÚŠP a NAKA hlasovalo za viac ako deväťdesiatdva percent zúčastnených.

To nie je šum. To nie je náladička. To nie je päť nahnevaných profilov na internete a jeden strýko pri rezni. To je vyše sedemstotisíc ľudí, ktorí sa napriek apatii, horúčave, únave a všeobecnému slovenskému „aj tak si spravia svoje“ zdvihli a povedali približne toto: tú rentu si nechajte a tie inštitúcie skúste vrátiť tam, kde boli, kým ste ich nerozobrali ako nábytok, ktorý vám zavadzal v chodbe.

A toto je presne tá časť, ktorú bude pán predseda najradšej preskakovať. Lebo on si z výsledku vyberie iba neplatnosť. To je pohodlné. Je to ako prečítať si z vysvedčenia iba dátum konca školského roka a ignorovať päťku z charakteru. Právne referendum padlo. Politicky ale zanechalo veľmi nepríjemnú poznámku na okraj Ficovej renty.

A tá poznámka znie: ľudia, ktorí sa unúvali prísť, vám to nežerú.

Lebo povedzme si to rovno. Tá renta nie je obyčajný dôchodok. Nie je to teplá deka pre človeka, ktorý celý život robil v montérkach a teraz si zaslúži pokoj. Nie je to sociálna pomoc. Nie je to normálne, neutrálne pravidlo, ktoré raz náhodou dopadne na každého, kto spĺňa rovnaké podmienky. Tá renta je politický oblek šitý tak presne, že keby mal gombíky, boli by na nich iniciály R. F.

Na papieri to vyzerá všeobecne. Bývalý premiér alebo predseda parlamentu, dlhé pôsobenie vo funkcii, služba štátu, bezpečnosť, dôstojnosť úradu, bla bla bla, celá tá štátna kulisa so sláčikmi v pozadí. Lenže potom si človek prepočíta konkrétne mená a z krásne všeobecného kabáta vyjde jeden človek. Robert Fico. Nie ako jeden z viacerých. Nie ako predstaviteľ širokej kategórie. Ako hlavný zákazník salónu.

Mikuláš Dzurinda môže stáť pred výkladom a pozerať sa dnu. Jemu sa neušlo. Nie preto, že by slovenská politika zrazu objavila jemnocit pri míňaní verejných peňazí, ale preto, že pravidlá boli nastavené tak, aby vyzerali principiálne a dopadli presne tam, kam mali. To je na tom celé také elegantne slovenské. Zákon sa tvári ako princíp, ale správa sa ako krajčír.

A potom príde veľká účtovnícka obrana. Referendum stálo viac než samotná renta. Približne 12,4 milióna eur oproti odhadu asi 2,7 milióna eur za päťdesiat rokov renty. Takmer päťnásobok. Toto bude znieť na tlačovke krásne. Dá sa to povedať so zdvihnutým obočím, s výrazom človeka, ktorý práve nachytal opozíciu pri matematike. Dá sa tým machrovať pred ľuďmi, ktorí majú radi politiku ako bloček z potravín.

Lenže toto nie je argument. Toto je kalkulačka bez hanby.

Referendum nebolo zľavový kupón na Ficovu rentu. Nebolo to tak, že občania si povedali: „Poďme minúť 12 miliónov, aby sme ušetrili 2,7.“ Takto rozmýšľa buď cynik, alebo človek, ktorý veľmi potrebuje, aby sa debata skončila pri účtenke. Referendum bolo otázkou, či štát má vyrábať doživotné výhody pre konkrétneho politika a či sa majú obnoviť inštitúcie, ktoré táto vláda zrušila. To nie sú dve drobné z pokladne. To sú dve otázky o tom, komu má štát slúžiť a pred kým má ešte vedieť stáť rovno.

Ale pán predseda si hanbu prepočítal na eurá, lebo v eurách sa hanba lepšie stráca. Keď z nej urobíte sumu, už nemusíte hovoriť o princípe. Nemusíte hovoriť o tom, prečo zákon po všetkých vznešených formuláciách skončí pri jednom mene. Nemusíte hovoriť o tom, prečo viac ako deväťdesiat percent zúčastnených povedalo nie. Nemusíte hovoriť o tom, že občania síce nezmenili zákon, ale veľmi jasne pomenovali smrad.

Stačí povedať: stálo to veľa.

No jasné. Veľa je v slovenskej politike veľmi pružné slovo. Veľa je, keď sa majú ľudia pýtať. Veľa je, keď sa má kontrolovať moc. Veľa je, keď sa má hlasovať proti papalášskemu komfortu. Ale keď sa roky prejedajú štátne peniaze, keď sa rozdávajú funkcie, keď sa lepí politická lojalita verejnými zdrojmi, keď sa zo štátu robí rodinná firma so štátnym znakom na faktúre, vtedy sa jazyk zrazu zjemní. Vtedy nejde o veľa. Vtedy ide o stabilitu, kontinuitu, bezpečnosť, úctu k funkcii, dôstojnosť úradu a podobné nádherné slová, ktoré majú zakryť obyčajnú vec: naši ľudia majú radi pohodlie.

Prepáčte, ale dojímavé.

Ficova renta je škaredá práve preto, že je zrozumiteľná. Nie je to komplikovaná kauza s pätnástimi schémami, firmami, schránkami a grafom, pri ktorom človek po tretej šípke stratí chuť žiť. Toto pochopí každý. Politik, ktorý roky vládne, si nechá nastaviť pravidlá tak, aby mu po odchode ostal doživotný benefit. A keď sa ľudia spýtajú, či je to normálne, povie sa im, že ich otázka bola drahá.

Ak toto nie je slovenská politická poézia, tak už neviem čo.

Lenže renta je len prvá vrstva. Tá fotogenickejšia. Tá, ktorá sa najlepšie vysvetľuje pri káve, v statuse, v krčme aj v autobuse. Druhá otázka je menej sexy, ale oveľa systémovejšia: ÚŠP a NAKA. Inštitúcie, ktoré sa venovali vážnej kriminalite, korupcii, organizovanému zločinu a veciam, pri ktorých sa moc zvyčajne začne tváriť, že nerozumie vlastnej krajine. Ich obnova v tomto referende nebola technická otázka. Bola to otázka, či štát potrebuje späť nástroje, ktoré mu táto vláda zobrala z ruky.

A teraz si naozaj predstavme, že za tejto vlády by sa dobrovoľne vrátili obe zrušené štruktúry. ÚŠP aj NAKA. Tá istá moc, ktorá ich rozobrala, by sa ráno zobudila, zaliala si kávu a povedala: „Viete čo, možno sme to s tým demontovaním protikorupčných mechanizmov prehnali. Poďme si vrátiť nástroje, ktoré nám boli politicky nepohodlné.“

Hotovo? Výborne. To bola najkratšia fantasy literatúra v dejinách slovenskej politiky.

Lebo toto nebola nehoda. ÚŠP a NAKA nezmizli preto, že niekto zakopol o paragraf. Nevyparili sa v hmle. Nebol to administratívny omyl. Toto bolo rozhodnutie. A pri rozhodnutiach je dobré pamätať si, kto ich urobil, komu pomohli a koho zbavili nepríjemného svetla.

Ľudia, ktorí prišli, preto nepovedali len „nechceme Ficovu rentu“. Povedali aj „chceme späť inštitúcie, ktoré ste zrušili“. To už nie je iba hnev na jednu politickú výhodu. To je širšia veta o štáte. O tom, že nie všetko, čo vláda rozoberie, prestane verejnosti chýbať. O tom, že keď sa zruší kontrola, ľudia si to všimnú. Možno nie dosť ľudí na platné referendum. Ale dosť ľudí na to, aby z toho nešlo urobiť potlesk.

A tu je vlastne celý problém koaličnej interpretácie. Oni budú chcieť z nízkej účasti vyrobiť súhlas. Budú hovoriť: ľudia neprišli, teda ich to nezaujíma. Alebo: ľudia neprišli, teda sú proti opozícii. Alebo: ľudia neprišli, teda Ficova renta je vybavená. Lenže neúčasť nie je podpis pod vládny program. Neúčasť je často únava, rezignácia, nedôvera alebo obyčajná slovenská veta: „Aj tak si spravia svoje.“

A ruku na srdce, táto vláda je v presviedčaní ľudí, že „aj tak si spravia svoje“, mimoriadne talentovaná.

Slovenská moc má zvláštny dar: vie občana zmenšiť v každej situácii. Ak mlčí, vraj súhlasí. Ak kričí, vraj je zmanipulovaný. Ak ide do ulíc, vraj robí chaos. Ak podpíše petíciu, vraj naletel opozícii. Ak prispeje na zbierku, je to prd do Stromovky. Ak príde hlasovať, ale nie je ich dosť, vraj vlastne neprišiel nikto. Vždy sa nájde spôsob, ako z občianskeho gesta spraviť niečo menšie, lacnejšie, smiešnejšie a pohodlnejšie pre moc.

A toto je vec, ktorá ma serie možno najviac. Tá neustála snaha tváriť sa, že človek bez funkcie je automaticky hlúpejší. Že keď niekto nemá za sebou tlačový odbor, ochranku, štátny plat a tridsať rokov politického cynizmu, tak nerozumie, čo sa deje. Že mladý človek má byť buď ticho, alebo vďačný, alebo opatrný, alebo aspoň dostatočne vystrašený históriou, ktorú nezažil.

Lenže ja sa nebudem tváriť, že nevidím.

Nie som z generácie, ktorá má povinnosť potichu stáť pri stene a čakať, kým jej niekto vysvetlí, že papalášstvo je vlastne zodpovednosť. Nie som povinná nazývať veci jemnejšie len preto, že ľudia pri moci majú radi, keď sa ich výhody opisujú decentným jazykom. Keď je niečo šité na mieru, poviem, že je to šité na mieru. Keď sa hanba prepočítava na eurá, poviem, že sa hanba prepočítava na eurá. A keď mi niekto tvrdí, že problém je cena referenda, nie samotná renta, tak prepáčte, ale to nie je analýza. To je pokus utrieť mastný stôl účtenkou.

Toto referendum je v tom ukážkové. Právne neplatné. Politicky čitateľné. Morálne nepríjemné. A presne preto sa bude zľahčovať.

Opozícia si z neho nemá robiť víťazstvo. To by bolo trápne. Šestnásť percent účasti nie je veľká občianska mobilizácia, ale pripomienka, že krajina je vyčerpaná, rozbitá a neverí, že jej hlas niečo zmení. Ak malo referendum ukázať silu odporu, ukázalo aj jeho limity. Ak malo byť generálkou na veľký politický obrat, bola to skôr skúška mikrofónov v poloprázdnej sále.

Lenže koalícia si z neho tiež nemá robiť víťazstvo. To by bolo ešte trápnejšie. Lebo keď už niekto do tej sály prišiel, tak skoro všetci vypískali pána domáceho.

Fico nevyhral. Fica zachránila účasť.

Nevyhral dôveru. Nevyhral morálnu legitimitu. Nevyhral verejný súhlas s tým, že štát má byť krajčírskou dielňou pre jeho osobný dôchodok. Vyhral iba technicky, cez hranicu, ktorú sa nepodarilo preskočiť. A technické víťazstvá sú síce v politike použiteľné, ale človek by sa pri nich nemal príliš usmievať, lebo mu môže byť vidno, čo mu z nich trčí.

A z tohto trčí renta.

Doživotná, pohodlná, štátom vystlaná, obalená veľkými slovami a obhájená malou matematikou. Presne taká, akú si moc vie pripraviť, keď je presvedčená, že občan buď nepríde, alebo keď príde, bude ich málo. A áno, tentoraz ich bolo málo na platnosť. Ale bolo ich dosť na to, aby sa nedalo povedať, že nikto nič nepovedal.

Možno je toto najpresnejší obraz Slovenska v roku 2026: krajina, kde sa viac ako sedemstotisíc ľudí unúva povedať vláde veľmi jasné „nie“, ale vláda si z toho odnesie hlavne údaj, koľko to stálo. Krajina, kde sa občiansky hlas prepočítava na faktúru. Krajina, kde sa hanba nediskutuje, ale účtuje. Krajina, kde sa papalášstvo prezlečie za bezpečnosť a potom sa urazí, keď si niekto všimne, že mu spod uniformy trčí vlastné pohodlie.

A teraz si pán predseda môže robiť tlačovky. Môže hovoriť o prepadáku. Môže sa smiať opozícii. Môže opakovať, že referendum stálo takmer päťnásobok odhadovanej renty za päťdesiat rokov, ak mu tá veta robí dobre. Môže si z občianskeho hlasovania urobiť excelovskú tabuľku, pretože Excel má jednu výhodu: neukazuje hanbu, iba čísla.

Lenže výsledok tam stále ostane.

Vyše deväťdesiat percent zúčastnených za zrušenie renty. Vyše deväťdesiat percent za obnovu ÚŠP a NAKA. To nie je mandát vláde. To nie je súhlas. To nie je tichá podpora. To je nepríjemná poznámka napísaná na okraj politickej účtenky.

A možno práve preto sa z tohto referenda nedá robiť triumf, ale nedá sa z neho robiť ani nič. Je to skôr záznam. Taký ten záznam, ktorý síce súd neuzná ako rozsudok, ale každý, kto ho videl, už vie, čo sa na ňom deje.

Referendum nezmenilo zákon. Ficovu rentu nezrušilo. ÚŠP a NAKA nevrátilo. Nepohlo štátom tak, ako by muselo, keby malo byť platné. Ale urobilo niečo iné: zobrali sa dve vládou pohodlne odložené témy, položili sa na stôl a zistilo sa, že medzi tými, ktorí ešte majú silu prísť, je odpoveď takmer jednomyseľná.

A to je vec, ktorú si pán predseda môže prepočítať, koľkokrát chce.

Môže z nej urobiť sumu. Môže z nej urobiť vtip. Môže z nej urobiť najdrahší prieskum. Môže z nej urobiť ďalší „prd do Stromovky“, lebo keď človek používa rovnaké pohŕdanie dostatočne dlho, začne mu asi pripadať ako politická stratégia.

Ale niektoré veci sa nedajú zmenšiť len tým, že ich nazvete drahými.

Sedemstotisíc ľudí nie je ústavná väčšina. Nie je to revolúcia. Nie je to nový november. Nie je to koniec tejto vlády. Ale je to dosť ľudí na to, aby Ficova renta už nikdy nevyzerala ako dôstojný štátny benefit. Bude vyzerať ako to, čím je: politický oblek šitý na mieru mužovi, ktorý si teraz vlastnú hanbu prepočítava na eurá a tvári sa, že mu vyšla výhra.

Nevyšla mu výhra. Vyšla mu len účasť.

A na tú si môže pán predseda vystaviť účtenku, nie morálne víťazstvo.