Šminkovičová: Slovensko miluje na mikrofón, kultúru iba poslušnú

Ministerka miluje Slovensko, hoci roky nazývala svojím domovom rakúske Kittsee. Nechce vraj zasahovať do kultúry, no jej rezort zároveň vysvetľuje, čo je normálne a čo už z normy vybočuje. Bojuje proti klientelizmu, ale keď sa jej niekto spýta na kamarátku vo verejnej funkcii, odpovie iba: „A čo?“ LGBTI+ projektom odkáže, že od nej nedostanú ani cent, hoci talent otvorene gay návrhára jej na vlastné šaty nikdy neprekážal. Keď som si tieto veci začala klásť vedľa seba, prestali vyzerať ako náhodné prešľapy a začali pripomínať jeden veľmi konzistentný spôsob, ako ministerka pristupuje ku kultúre, verejnosti a najmä k moci.

Nie som novinárka ani politologička. Som takmer dvadsaťjedenročná obyčajná baba, ktorá ešte len ide študovať sociológiu a rada si zapisuje veci, ktoré jej nesedia. Neriadila som divadlo, nepracovala som v galérii, neviem naspamäť zákony a nechcem sa tváriť, že rozumiem každej rozpočtovej tabuľke. Myslím si však, že človek nepotrebuje tri vysoké školy na to, aby si všimol, keď niekto hovorí jedno a robí druhé. Niekedy stačí počúvať, pamätať si a nenechať sa zakaždým presvedčiť, že to, čo máme priamo pred očami, vlastne nevidíme správne.

Tento text preto nie je rozsudok ani pokus hrať sa na investigatívnu redakciu. Pri veciach, ktoré nie sú dokázané, to poviem, a tam, kde má ministerstvo vlastné vysvetlenie, ho nebudem zatajuť. Nebudem tvrdiť, že ministerka porušila zákon, keď to žiadny súd nepotvrdil, nebudem jej pripisovať trestné činy, na ktoré nemám dôkazy, a nechcem hádať, aká je v súkromí. Úplne mi stačí to, čo hovorí a robí verejne. Keď človek položí jej výroky, nominácie, dokumenty a rozhodnutia vedľa seba, výsledný obraz sa poskladá aj bez prikrášľovania. Podklad, z ktorého vychádzam, pritom dôsledne rozlišuje medzi doloženým faktom, silným verejným rozporom a tým, čo zatiaľ overené nie je.

Najľahšie sa tento rozpor ukazuje na jej vlastenectve, pretože tým nás kŕmi asi najčastejšie. Slovenský národ, slovenské tradície, slovenská kultúra, ochrana Slovenska pred cudzími vplyvmi, návrat k normálnosti a naše vlastné hodnoty. Slovensko treba milovať, chrániť a zachraňovať, ideálne čo najhlasnejšie a pred kamerou. Lenže roky bolo verejne známe, že ministerkin domov bol v rakúskom Kittsee, hoci v oficiálnom parlamentnom profile mala uvedenú Bratislavu. Keď sa tam v auguste 2024 chystal protest, sama povedala, že ju „vyštvali z môjho domova“ a že si hľadala nové bývanie na Slovensku. Netvrdím, že v Rakúsku žije dodnes, pretože sama povedala, že sa odsťahovala. Netvrdím ani to, že bývať za hranicou je niečo zlé. Tisíce ľudí to robia z praktických, rodinných alebo ekonomických dôvodov a nijako to z nich nerobí horších Slovákov.

Mne neprekáža, že ministerka bývala v Rakúsku. Prekáža mi tá pohodlnosť celej pózy. Väčšina ľudí, ktorí žijú za hranicou, si nepostavila kariéru na tom, že ostatným vysvetľuje, čo je ešte dostatočne slovenské, čo je už priveľmi cudzie a pred čím treba národ zachrániť. Pre seba výhody otvorenej Európy, pre ostatných národná disciplína. Pre seba voľný pohyb a pokojný domov za hranicou, pre verejnosť neustále skúšanie, kto je ešte dosť náš. Láska ku krajine sa samozrejme nemeria adresou, ale ak niekto z vlastenectva robí politický bič na druhých, potom je úplne legitímne všimnúť si, že sám si vybral život mimo krajiny, ktorú nám tak často káže milovať.

Podobne zvláštne pôsobí jej majetkové oznámenie za rok 2024, v ktorom neuviedla žiadnu vlastnú nehnuteľnosť ani užívanie cudzej nehnuteľnosti. Samo osebe to nie je dôkaz, že porušila pravidlá, pretože zákon pracuje s finančnými limitmi, hodnotou užívania a ďalšími podmienkami, do ktorých verejnosť nevidí. Preto nebudem písať, že niečo nezákonne zatajila. Môžem sa však pozastaviť nad tým, že poznáme príbeh konkrétneho domova v Kittsee, potom počujeme o novom bývaní na Slovensku, ale z majetkového priznania sa o jej reálnom bývaní nedozvieme takmer nič. Možno je všetko právne úplne v poriadku, lenže transparentnosť by nemala znamenať, že občan musí skladať život verejného funkcionára z útržkov článkov, vyjadrení a polovičných odpovedí.

Oveľa väčší problém však mám s tým, ako ministerka chápe samotnú kultúru. Nechcem jej upierať, že môže mať úprimne rada folklór, kroje, hrady, hymnu, historické budovy, slávnostné podujatia alebo pekne pripravené večery, na ktorých sa postaví pred mikrofón a povie niekoľko viet o národe. To všetko do kultúry patrí, ale kultúra sa tým nekončí. Kultúra býva aj zvláštna, nepríjemná, experimentálna, politická, drzá, moderná a niekedy úplne nepochopiteľná. Aj mne sa niektoré umenie nepáči, niekedy ma nudí a občas pri ňom netuším, čo tým chcel autor povedať. Rozdiel je v tom, že z vlastného vkusu nechcem urobiť štátnu normu.

Z ministerkinho pôsobenia mám čoraz silnejší pocit, že jej neprekáža kultúra ako pekná kulisa, ale kultúra, ktorú nedokáže ovládať. Keď ministerstvo v auguste 2024 odvolalo riaditeľa Slovenského národného divadla, verejnosť ubezpečovalo, že nechce zasahovať do dramaturgie ani činnosti divadla. Tá istá komunikácia však veľmi rýchlo prešla k tomu, ako má slovenská kultúra vyzerať. Generálny tajomník rezortu Lukáš Machala hovoril o „návrate k normálnosti“ a vyhlásil, že nič, čo vybočuje z normy, podporovať nebudú. Ministerstvo zároveň označilo dovtedajšie vedenie divadla za politicky aktivistické.

Tak možno som ešte mladá, ale nerozumiem, ako sa dá naraz povedať, že do obsahu zasahovať nechcete, a potom verejne určovať hranice normálnosti. To je ako tvrdiť, že nikomu nebudete hovoriť, čo si má obliecť, iba mu vopred určíte povolené farby, dĺžku a materiál. Keď štát rozhoduje, čo vybočuje z normy, už dávno nie je neutrálnym správcom kultúry. Stáva sa jej ideologickým vrátnikom.

Minister má právomoc odvolávať riaditeľov a nikto nemá mať verejnú funkciu navždy. Aj vedenie divadla či galérie môže robiť chyby, zle hospodáriť alebo nezvládať riadenie. Toto nespochybňujem. Prekáža mi spôsob, akým ministerstvo svoju moc vystavuje. Veta, že nikto nemá miesto zaručené navždy, môže byť obyčajným konštatovaním, no v celom kontexte pôsobila skôr ako pripomenutie, kto tu rozhoduje a kto môže byť zajtra odstránený. Pokorný správca verejnej inštitúcie vysvetlí dôvody, ukáže podklady a uvedomuje si následky. Papaláš pripomenie, že môže kohokoľvek vymeniť.

Rovnako zvláštna je predstava, že štatutári kultúrnych inštitúcií sa nemajú politicky vyjadrovať proti svojmu zriaďovateľovi. Ministerstvo sa vo svojich stanoviskách ohradzovalo voči kritike odvolaného vedenia a zdôrazňovalo, že riaditeľ národnej inštitúcie nemá zamieňať svoju funkciu s politickým aktivizmom. Z toho mi vychádza veľmi obmedzená sloboda. Riaditeľ môže byť odborník, pokiaľ svoju odbornosť nepoužije proti rozhodnutiu moci. Inštitúcia môže byť nezávislá, pokiaľ ministerstvu neodporuje. Divadlo môže klásť otázky, len nie tie, ktoré sú jeho zriaďovateľovi nepríjemné.

To už nie je ochrana kultúry pred politikou. To je snaha naučiť kultúru, že má držať ústa.

Veľmi podobný problém vidím pri Fonde na podporu umenia. Tu sa chcem držať faktov, pretože sa často používa jednoduchá veta, že ministerka iba zobrala kultúre peniaze, no aspoň pri tomto fonde to nie je také jednoduché. Podľa rozpočtových dokumentov bol štátny príspevok 20 miliónov eur na rok 2024 a 30,2 milióna na rok 2025. Nejde teda len o množstvo peňazí, ale o to, kto nad nimi získal väčšiu moc. Po zmene pravidiel vymenúva a odvoláva minister osem z trinástich členov rady fondu a stanoviská odborných komisií nie sú pre radu záväzné. Odborníci môžu projekty čítať, hodnotiť a odporúčať, no rozhodnutie môže napokon vyzerať úplne inak.

Nehovorím, že ministerka osobne telefonuje každému členovi rady a diktuje mu, komu má dať peniaze. Na to nemám dôkaz. Príde mi však veľmi odvážne posilniť politický vplyv na orgán rozhodujúci o peniazoch, oslabiť váhu odborného hodnotenia a potom celý proces predávať pod heslom Transparentnosť namiesto klientelizmu. Moc sa presunie bližšie k ministerstvu, ale pomenuje sa to očistou. Odborníci stratia časť váhy, ale vraj ide o profesionalizáciu. Problémom zjavne nie je politická kontrola ako taká, iba politická kontrola, ktorú práve nemajú oni.

Najlepšie je tento mechanizmus vidieť pri LGBTI+ ľuďoch, pretože tam už sa ani veľmi neskrýva, koho ministerská predstava normálnosti zahŕňa a kto sa do nej nezmestí. Ministerka v minulosti označila „LGBT a gender ideológiu“ za to „najzvrátenejšie zo zvráteného“, čo vraj prináša liberálna demokracia. Neskôr sa podobné výroky zvyknú zjemňovať vysvetlením, že ona vlastne nič nemá proti homosexuálnym ľuďom, iba proti ideológii, agende alebo jej pretláčaniu. Toto rozdelenie je strašne pohodlné, pretože človek vám údajne neprekáža dovtedy, kým je ticho, nehovorí o sebe, neorganizuje sa, nechce festival, nežiada podporu a netrvá na tom, že jeho život patrí do verejného priestoru rovnako ako život všetkých ostatných.

V januári 2024 ministerka verejne odkázala, že projekty pre LGBTI+ ľudí od nej nedostanú ani cent. Neskôr finančnú podporu nezískal žiadny z projektov LGBTI+ organizácií, vrátane dlhodobo fungujúcich podujatí, hoci podľa zverejnených informácií mali viaceré z nich od odbornej komisie dostatok bodov. Ministerstvo sa mohlo oprieť o to, že hodnotenie komisie je iba odporúčacie a konečné rozhodnutie patrí ministrovi. Formálne si teda našlo odpoveď, lenže práve v nej sa skrýva problém. Odborníci môžu projekt považovať za kvalitný, no politická moc už vopred verejne oznámila, že tejto skupine nedá nič, a systém jej umožnil tento sľub splniť.

Oficiálny program Kultúra znevýhodnených skupín pritom hovorí o rovnosti príležitostí, začleňovaní, prevencii diskriminácie, boji proti predsudkom a podpore tolerancie. Ministerstvo na papieri vysvetľuje, že chce pomáhať ľuďom vytláčaným na okraj, zatiaľ čo jeho šéfka jednej z týchto skupín vopred oznámi, že od nej nedostane ani cent. To už nie je iba rozdiel v politickom názore. To je štát, ktorý do výzvy napíše toleranciu a potom si vyberie, pre koho neplatí.

A potom je tu detail, ktorý môže vyzerať trochu bulvárne, no tento druh pokrytectva vysvetľuje lepšie než dlhé politické prejavy. V minulosti ministerku obliekal Fero Mikloško, verejne otvorený gay návrhár, ktorý pre ňu vytváral róby do tanečnej šou. Jeho talent, práca aj kreativita jej vtedy očividne neprekážali. Nehovorím, že musí súhlasiť so všetkým, čo návrhár povie, iba preto, že jej ušil šaty. To by bolo nezmyselné. Pointa je v tom, že keď queer človek vytvorí niečo pekné pre ňu, jeho orientácia sa dá pohodlne odložiť bokom. Keď queer ľudia chcú tvoriť kultúru pre seba, rozprávať vlastné príbehy a žiadať rovnakú verejnú podporu, zrazu sa z nich stane ideológia.

Talent si rada oblečie. Rovnosť už nie.

Toto je veľmi známy druh tolerancie. Gay kaderník je v poriadku, pokiaľ dobre ostrihá. Gay návrhár je v poriadku, pokiaľ ušije pekné šaty. Queer herec je v poriadku, pokiaľ nás zabáva. Problém vznikne, keď títo ľudia prestanú byť službou, dekoráciou alebo veselým doplnkom a začnú hovoriť ako občania, ktorí majú vlastnú dôstojnosť, potreby a kultúru. Človek je prijateľný, pokiaľ je užitočný a diskrétny. Keď sa ozve, vraj už niečo pretláča.

Veľmi podobnú dvojitú mieru vidím pri Bibiane a vymenovaní Petry Flach. Keď sa ministerky pýtali, či nevidí konflikt záujmov v tom, že do vedenia inštitúcie vybrala svoju kamarátku, s ktorou podľa médií chodila aj na dovolenky, odpovedala: „A čo? Aký je tam konflikt záujmov?“ Ministerka tvrdila, že nominantka je kompetentná, pracuje s deťmi a do výberového konania sa nikto iný neprihlásil. Toto je jej vysvetlenie a patrí do celého obrazu. Samotné priateľstvo zároveň nedokazuje nezákonnosť ani automatickú neschopnosť človeka vo funkcii.

Lenže mňa na tom desí práve to nepochopenie otázky. Konflikt záujmov neznamená automatickú vinu. Znamená, že existuje osobný vzťah, ktorý môže vyvolávať pochybnosti, a preto by mal verejný funkcionár reagovať väčšou otvorenosťou, nie podráždeným a čo. Mohla pokojne predstaviť kvalifikáciu, vysvetliť výber a uznať, že osobná blízkosť si vyžaduje väčšiu opatrnosť. Namiesto toho samotnú otázku predstavila skoro ako hlúposť. Sebavedomý človek unesie otázku. Nadradený človek nechápe, prečo sa ho vôbec niekto opovažuje pýtať.

To jej a čo je vlastne celé papalášstvo zhustené do dvoch slov. Ja rozhodujem, ja viem, kto je vhodný, a vy sa pýtate iba preto, že tomu nerozumiete. Vysvetľovanie nie je moja povinnosť, ale láskavosť, ktorú vám možno poskytnem. Presne takto vzniká pocit, že ministerstvo nie je verejná inštitúcia, ale súkromná obývačka, v ktorej sa hostia nemajú vypytovať, prečo na najlepšom mieste sedí práve kamarátka.

Podobný model sa ukázal pri STVR. Zmena verejnoprávneho média bola obhajovaná ako náprava pomerov a nový začiatok, no ministerka následne vymenovala do jeho rady aj Lukáša Machalu, vlastného generálneho tajomníka služobného úradu a jedného z najvplyvnejších ľudí rezortu. Vymenovanie prešlo formálnym procesom a ministerstvo uviedlo, že kandidátov odporučila výberová komisia. To však nemení jednoduchú politickú realitu, že do rady verejnoprávneho média pribudol vysoký funkcionár ministerstva, ktoré presadilo jeho prestavbu.

To nie je odpolitizovanie. To je politizácia s novým logom a s ľuďmi, ktorí sú tentoraz „naši“.

Stále sa to predáva tým istým spôsobom. Klientelizmus odstránime tým, že posilníme vlastný vplyv. Politiku z kultúry odstránime tým, že tam pošleme vlastných ľudí. Ideológiu odstránime tým, že za ideológiu označíme všetko okrem tej našej. Odbornosť zachránime tým, že odborné komisie necháme hovoriť, ale konečné slovo presunieme bližšie k politike. Možno je štát komplikovanejší, než si dnes dokážem predstaviť, ale toto mi stále pripomína skôr výmenu vlastníka moci než jej skutočné obmedzenie.

Ministerstvo pritom veľmi rado hovorí o dialógu a spoločnej reči s kultúrnou obcou. Rada vlády pre kultúru a kreatívny priemysel je oficiálne poradným, odborným a koordinačným orgánom, v ktorom majú byť aj zástupcovia kultúrnej obce a odbornej verejnosti. Výročné správy však uvádzajú, že v roku 2023 ani v roku 2024 nezasadala. Dva roky sa teda stíhalo odvolávať, meniť pravidlá, prestavovať inštitúcie a vysvetľovať celej krajine, čo je normálne, ale hlavný orgán určený na spoločný rozhovor sa nestretol.

To je dialóg asi ako v rodine, kde všetci môžu slobodne povedať svoj názor, len rozhodnutie už bolo urobené a nikto ich vlastne nechce počuť.

Papalášstvo sa podľa mňa neukazuje iba drahým autom, ochrankou alebo biznis triedou. Najviac ho cítiť v postoji, že verejnosť je otravná, novinári sú drzí a vysvetľovanie verejných výdavkov je niečo pod úroveň funkcie. Pri ministerkinej ceste do USA v roku 2025 vznikli otázky okolo jej dĺžky, rozsahu pracovného programu, ceny flexibilných leteniek a prenájmu auta na Floride. Rezort uviedol, že konečná cena dvoch leteniek bola 12 940 eur, cesta bola riadne schválená vládou a jej náklady boli porovnateľné alebo nižšie než výdavky iných rezortov. Ministerka zároveň povedala, že sa stretla so zástupcami amerických Slovákov a prevzala záštitu nad novým Dámskym klubom. To je obhajoba ministerstva a nemožno ju zatajiť.

Aj po nej však zostáva normálna otázka, či rozsah cesty zodpovedal jej verejnému prínosu a kde presne sa končili služobné náklady. Aktuality upozornili na objednávku rezortu za prenájom auta v Orlande v hodnote 498 eur, zatiaľ čo oficiálny program na Floride nebol jasne vysvetlený. Keď sa novinári pýtali na súkromnú časť cesty, ministerka im odkázala, že to, čo si človek hradí zo súkromných zdrojov, nie je ich vec. V čisto súkromnom živote by mala pravdu. Ani ja nepotrebujem vedieť, čo jedla, čo si kúpila alebo s kým trávila večer. Keď sa však súkromná časť odohráva uprostred štátom organizovanej cesty a rezort počas nej platí dopravu, verejnosť sa nepýta na jej súkromie. Pýta sa, kde končia jej peniaze a začínajú naše.

Presne tam začína papalášstvo. Nie samotnou cenou letenky, ale urazeným tónom, akoby kontrola verejných peňazí bola osobnou šikanou. Funkcia nie je súkromná odmena a ministerstvo nie je cestovná kancelária, ktorá sa nemusí nikomu zodpovedať. Čím viac moci a verejných peňazí človek spravuje, tým väčšiu trpezlivosť by mal mať s otázkami, nie menšiu.

Najviac mi však chýba obyčajná ľudská pokora pri tom, ako ministerka hovorí o ľuďoch, ktorí v kultúre prišli o prácu alebo istotu. V januári 2026 uviedla, že v rezorte prepustili približne štyristo ľudí. Pri hercoch SND, ktorí prišli o stále pracovné pomery, povedala, že „dostali slobodu vo vykonávaní svojho povolania“, a zároveň vyhlásila, že kto má prácu, môže byť šťastný, pretože sa prepúšťa všade. Ministerka argumentovala konsolidáciou, nariadeným šetrením a hľadaním prezamestnanosti v podriadených organizáciách.

Možno bolo naozaj potrebné niekde šetriť a možno niektoré pracovné miesta nebolo možné udržať. Nevidím do všetkých rozpočtov a nechcem sa tváriť, že každé prepustenie je automaticky zlým rozhodnutím. Strata stáleho pracovného pomeru však nie je sloboda. Je to strata istoty, pravidelného príjmu a sociálneho zabezpečenia. Človek môže rozhodnutie považovať za ekonomicky nevyhnutné a stále o ňom hovoriť s rešpektom. Môže priznať, že zasiahne skutočných ľudí, ich rodiny a ich životy. Nemusí im vysvetľovať, že im vlastne urobil láskavosť.

Keď niekomu zoberiete istotu a nazvete to slobodou, nie je to empatia. Je to výsmech zabalený do motivačnej vety.

Ministerka naďalej sedí vo funkcii, dostáva plat a nemusí premýšľať, či bude mať o pol roka ďalšiu zákazku, no človeku, ktorý prišiel o stály pracovný pomer, vysvetľuje, že bol oslobodený. Tak potom dúfam, že keď raz príde o svoju funkciu, všetci jej úprimne zablahoželáme, že konečne dostala slobodu venovať sa svojmu pôvodnému povolaniu.

Pri väčšej kritike sa navyše opakuje podobný príbeh. Problémom nie je rozhodnutie ministerky, ale útok proti nej. Nie otázka novinára, ale mediálna kampaň. Nie hnev kultúrnej obce, ale nenávisť. Nie protest, ale vyštvanie z domova. Chcem byť férová aj tu, pretože nikto nemá právo vyhrážať sa jej, prenasledovať jej rodinu alebo zasahovať do života jej detí. To, že je politička, z nej nerobí verejný majetok a aj protest musí mať hranice. Ministerka však zároveň nemôže každú nepríjemnú otázku meniť na osobné prenasledovanie. Má moc odvolávať ľudí, meniť pravidlá, ovplyvňovať verejné médiá a rozhodovať o veľkých sumách peňazí. S takou mocou prichádza kritika a tá nie je automaticky šikanou.

Na jej verejnom vystupovaní mi najviac prekáža tá zvláštna nerovnováha. Smerom k ľuďom pod ňou vie byť tvrdá. Nikto nemá nič isté, ľudia dostali slobodu, emócie treba odložiť, kto má prácu, nech je šťastný. Keď sa však tvrdosť obráti proti nej, zrazu sa hovorí o útokoch, štvavej kampani, nenávisti a ubližovaní žene a matke. Moc chce rozdávať tvrdosť, ale sama chce prijímať iba rešpekt.

Neviem, aká je ministerka v súkromí, a nechcem ju podľa toho hodnotiť. Možno je dobrá mama, milá suseda a verná kamarátka. Ako občianku ma nezaujíma, či niekomu prinesie koláč alebo či je príjemná pri nedeľnom obede. Zaujíma ma, aká je, keď má v rukách moc. Tam vidím nadradenosť, keď legitímnu otázku o konflikte záujmov odbije slovami a čo. Vidím transparentnosť, ktorá platí hlavne vtedy, keď sa kontrolujú tí druhí. Vidím papalášstvo, keď sa otázky o verejných peniazoch chápu ako drzosť. Vidím nedostatok empatie, keď sa strata práce premenuje na slobodu. Vidím potrebu umlčať alebo vymeniť ľudí, ktorí sa ozvú, a vidím pokrytectvo, keď je talent gay návrhára vhodný na šaty, ale kultúra jeho komunity nemá dostať ani cent.

Nehovorím, že taká musí byť v každej situácii alebo že sa s týmito vlastnosťami narodila. Hovorím, že presne toto nám ukazuje ako verejná funkcionárka. Ministerka môže ďalej tvrdiť, že chráni slovenskú kultúru, no ja za jej pôsobením nevidím pokojnejšiu, slobodnejšiu a sebavedomejšiu kultúru. Vidím prostredie, v ktorom ľudia premýšľajú, či sa ich projekt, predstavenie, kniha, orientácia alebo názor ešte zmestia do ministerskej predstavy normálnosti.

Možno kultúru úplne neznáša. Presnejšie by bolo povedať, že ju neznáša vtedy, keď jej nepatrí a neposlúcha ju. Má rada kultúru ako kroj, hymnu, slávnostnú výzdobu a pekné pozadie k vlastnému prejavu. Oveľa menej už kultúru ako živý a slobodný priestor, ktorý sa jej môže vysmiať, odporovať jej, spochybniť ju alebo jednoducho existovať bez jej súhlasu.

Kultúru má rada, pokiaľ jej slúži. Keď jej odporuje, zrazu je z nej ideológia.

Nie som novinárka a nečakám, že tento text bude dokonalou analýzou fungovania celého rezortu. Je to text obyčajnej mladej ženy, ktorá sa pozerá na svoju krajinu a nerozumie, prečo sa u nás moc tak často zamieňa za múdrosť, povýšenosť za sebavedomie a neschopnosť prijať otázku za pevnú zásadovosť. Preto som si to potrebovala napísať, pretože ma už unavuje sledovať tie isté rozpory a potom počúvať, že ich vlastne nevidíme správne.

Nič som si nevymyslela, nič som ministerke nevložila do úst a pri veciach, ktoré nie sú dokázané, som to povedala. Uviedla som aj vysvetlenia rezortu tam, kde existujú. Môžem sa mýliť v tom, ako niektoré jej kroky čítam, ale nemýlim sa v tom, že tie výroky, rozhodnutia, nominácie a dokumenty existujú. Iba som ich položila vedľa seba a pozrela sa na obraz, ktorý spolu vytvárajú.

A na to, aby človek pochopil, čo z nich vychádza, naozaj nemusí mať doktorát. Stačí mať oči a nemať prázdne v hlave.